kedysi absolútna megastar, hviezda prvej veľkosti, pred ktorým sa pokorne skláňali gaštany či mandle – základné suroviny stredoveku a renesancie. Ľudia si bez neho nedokázali predstaviť jedinú domácnosť, varili z neho a s jeho pomocou takmer všetko. O kvalite paštrnáka sa v staroveku až po novovek pri jedle viedli dlhé, vyčerpávajúce tovaroznalecké dišputy v jednoduchých chatrčiach aj na tých najvyberanejších dvoroch. Nebolo jedno políčko či obrovská kráľovská záhrada, kde by paštrnák netrónil a nemal vyhradenú oproti dnešku ohromujúcu časť.
Absolútne najväčším a najvernejším fanúšikom tohto jemného, slonovinovobieleho koreňa nebol nik iný ako rímsky cisár Tiberius. Ten bol dokonca v jeho konzumácii taký vyberavý, že sa nespoľahol na majstrovstvo miestnych záhradníkov, ale nechal si ho dovážať z miesta, ktorému dnes hovoríme Francúzsko. Germánov dokonca prinútil, aby mu dane vyplácali divým paštrnákom rastúcim pri Rýne aj s rizikom, že si ho tam občas, určite strašnou náhodou, pomýlia s bolehlavom, ktorý sa na paštrnák podobá a preslávil sa ako ten, čo otrávil Sokrata. Divý koreň od Germánov totiž chutil najsladšie. A tu sa dostávame k miestu, kde je pes zakopaný: k odpovedi na pálčivú otázku, prečo to všetkých k tomuto zamatovému koreňu tak tiahlo. Odpoveď je jednoduchá a nie, netýka sa v prvom slede sexu.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.