Čínska lyžica menom bok choy

s tými menami je to, samozrejme, zložitejšie. Čo obchod, to iný názov. Niekto na ňu píše pak choy, niekto bak choy, ale aj pok choy. Všetky sú vraj správne, lebo ide o fonetický prepis názvov tejto rastlinky naprieč čínskymi provinciami. Vždy to však v preklade znamená biela zelenina. 

U nás sa jej začína nesmelo hovoriť pekinská kapusta, nevedno prečo, a keby sa to dozvedeli v Šanghaji, možno by sa aj pekne naštvali, lebo práve odtiaľ pochádza jej jemnejší, zelenší a na Západe najznámejší kultivar. Zrejme sme ju popekinšteli v snahe ju aspoň dajako odlíšiť od notoricky známej, vysokej a kučeravej čínskej kapusty, ktorá je oproti bok choy síce väčšia, košatejšia, no povedzme si rovno, chuťovo menej výrazná.

Bok choy patrí medzi najstaršie kultivované zeleniny na svete. Prvé dôkazy o jej pestovaní máme z obdobia pred 6 000 rokmi. Usilovní poľnohospodári v údolí Žltej rieky začali hojne pestovať malú, zato zaujímavú zeleninu s výraznou horčicovou chuťou. Všetkým tak zachutila, že sa počas tisícročí pomaly, no neúnavne prebojovala na popredné priečky zelených príloh v jedlách ďalekej Ázie. 

„Dodnes medzi najlahodnejšie kimči patria nakladané biele hlúbiky bok choy.“

Dnes patrí medzi jednu z najdôležitejších zelenín na tomto kontinente. V čom je iná? Okrem lahodnej, jemne korenistej chuti jednoznačne konvenuje svojím utešeným tvarom. Je to totiž kapusta, ktorá nevytvára hlavičku, pôsobí skôr ako zvláštna abstraktná soška zložená z poohýbaných častí, ktoré sú, oku lahodiac, do seba zakliesnené. Keď ju rozoberieme na listy, pripomínajú tvar porcelánovej lyžičky, s akou sa v Číne a iných východoázijských krajinách jedia polievky. 

Najviac v tejto podobe vyniká práve šanghajský kultivar, ktorý je drobnejší a stonková časť je výrazne väčšia od tej zelenej. Hovorí sa mu tam preto aj lyžičková kapusta. Klasické bok choy je trochu väčšie a gurmáni ho považujú za väčšiu lahôdku vďaka iskrivo bielej stonke, ktorá je, na rozdiel od tej šanghajskej, podmanivo chrumkavá.