techniky uchovávania potravín si ľudstvo cizelovalo celé tisícročia. Od tých najskorších, kde dominovalo obyčajné sušenie na slnku, cez nasáľanie, údenie či ukladanie do vody a oleja až po tie najnovšie, kde môžeme zaradiť zaváranie či sušenie mrazom. A niekde v strede týchto prepotrebných vynálezov nájdeme kandizovanie, čiže napúšťanie cukrom.
Na to, že sa dajú všakovaké orechy či ovocie uchovávať aj presládzaním, sa prišlo pomerne skoro. Už ľudia v Mezopotámii a v Egypte objavili zvláštny úkaz: keď niečo namočia do medu – jediného výraznejšieho sladidla tej doby –, tak dotyčná potravina nielen chytí onakvejší chuťový odtieň, ale aj dlhšie vydrží.
V tej dobe to bolo kľúčové zistenie. Ani nie tak pre gazdinky, ako pre rozvoj obchodu. Čím dlhšie potravina vydržala, tým dlhšie cesty sa s ňou dali podnikať a tým šťavnatejšiu sumu si za ňu mohol kupec vo vzdialenej a na potravinu chudobnej krajine zapýtať. Med však nebol až taký spoľahlivý. Napriek tomu, že má nejaké tie antibakteriálne účinky, neraz sa stalo, že šťavnatejšia plodina sa jednoducho v mede znehodnotila. Až kým do hry nevstúpil cukor. Odvtedy sa všetko začalo točiť okolo neho.
„Malé ovocné delikatesy sa začali šíriť Európou a svoju vrcholnú obľubu dosiahli na sklonku renesancie v 15. storočí.“
Prvý na záhadnú plodinu, „z ktorej sa dá získať med bez včiel“ – a my ju dnes voláme cukrová trstina – upozornil stotník armády Alexandra Veľkého. Okamžite tento jeho zápis z ciest vyvolal rozruch a šuškanda o novom korení – sladkej soli z Indie – začala obchádzať dovtedy známy svet. V 7. storočí sa cukrová trstina už pestovala v Egypte a na celom severe Afriky. V 10. a 11. storočí sa prehupsla na Pyrenejský polostrov, aby spustila ošiaľ nebývalých rozmerov najmä na šľachtických dvoroch.
Sprostredkovateľom novej gastronomickej rozkoše nebol nik iný ako arabskí kupci. A boli to asi práve oni, ktorí priši na to, ako spoľahlivo uchovať šťavnaté plody Blízkeho východu tak, aby chutili rovnako omamne aj na Ďalekom západe. Tento rafinovaný spôsob nakladania ovocia do cukrového sirupu priviedli do absolútnej dokonalosti a z nevyhnutnej konzervácie sa napokon stala vyhľadávaná delikatesa priamo na arabských dvoroch. Nebolo jediného banketu v Konštantínopole, kde by popri šerbetoch a opulentných pilafoch nepodávali aj ukrutne presladené a lepkavé ovocné drobnosti od výmyslu sveta.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.