telefón vyzerá bizarne, vyvoláva zmes pocitov, ktoré sa snažia zachytiť vo svojej tvorbe surrealisti – hnusu, živočíšnosti, lascívnosti a dekadencie v spojení s niečím luxusným a aristokratickým. Pôsobí ako čudný, znepokojivý sen – spojenie dvoch nesúrodých vecí vyvoláva napätie, ktoré niektorí ľudia odbúrajú smiechom, iní zas vlnou autentického zhnusenia. A presne všetky tieto zvláštne poryvy nájdeme aj v príbehu samotného homára.
Dnes je jedlom opulentných večierkov horných desaťtisíc, znamením luxusu a novodobej aristokracie. Pričom ešte pred takými tristo rokmi by zaň nik na európskom a veruže ani na americkom pobreží nedal čo i len deravý groš. Homár má totiž podobný osud ako ďalší významný predstaviteľ gastroelity – kaviár. Bol jedlom tých najchudobnejších.
Kedysi bola populácia homárov v severnom Atlantiku, kde sa na oboch jeho brehoch vyskytuje, taká hojná, že na ich lov sa nepoužívali žiadne lode a dokonca ani siete či pasce. Homáre sa chytali holými rukami a bez toho, aby sa človek čo len trochu zamokril. Zbierali sa totiž na brehoch oceánu. Jeho búrlivé vody každý deň vyplavovali na súš také množstvo týchto obrovských kôrovcov, že ich pomaly považovali za odpad.
„Homáre sa osvedčili ako skvelé jedlo na dlhé trate naprieč Amerikou.“
Dnes nad nimi všetci vzdychajú, hádžu si na ne bylinkové maslá a používajú k nim špeciálny príbor a častujú ich prívlastkami ako najväčšia morská delikatesa, hovoria mu kráľ morí. Vtedy ho však nik nenazval inak než morský šváb. Mäso mal síce lahodné, no koho to zaujímalo, keď ho bolo tak veľa, že ním domorodí Indiáni v Amerike hnojili svoje polia a neskôr sa podával zásadne otrokom a najnižšie postavenému služobníctvu? Dodnes sa z toho obdobia zachovali zmluvy, kde si služobníctvo nárokovalo stravu, v ktorej by homáre figurovali len tri dni v týždni.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.