Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Píniový orech: semienko z Pompejí

.jozef Koleják .lifestyle .dobré jedlo

Patria medzi najdrahšie orechy na svete, hoci to vlastne ani orechy nie sú. Človek už skúsil hádam všetko: kedysi sa však očividne zahral na veveričku a zo stromu zniesol na naše taniere semienko, ktoré nesmie chýbať v žiadnej stredomorskej kuchyni – píniový orech.

Píniový orech: semienko z Pompejí PROFIMEDIA O zázračných účinkoch semena ihličnanov sa rozpisujú všetci dôležití lekári tej doby a zmienka o nabudenom libide nechýba ani v kuchárskych knihách.

jeho existenciu v našom jedálničku máme zdokladovanú približne okolo roku 6000 pred naším letopočtom, už vtedy sa toto semienko borovice píniovej vyskytovalo medzi ďalšími orechmi či semenami, ktoré konzumoval náš zvedavý a nenásytný prapredok. A nebola to len táto odroda poskytujúca blahodarný tieň na vyprahnutých kopčekoch v okolí Stredozemného mora, ktorú spoznáme podľa typickej koruny pripomínajúcej dáždnik a malebne poohýbaného kmeňa plného šupinatej kôry.

Spomedzi stovky druhov borovíc po celom svete existuje asi tucet takých, ktorých semienka sa dajú konzumovať a majú na jazyku tú nezameniteľnú maslovo-orieškovú chuť. Jedli sa teda nielen na juhu Európy, ale aj na Blízkom východe a v Číne. Dokonca pôvodní obyvatelia ešte neobjavenej Ameriky uschovávali tieto malé žltučké semienka do ohromných vakov, aby si nimi spestrili stravu, keď udrie nepohoda. Starovekí Gréci si ich sem-tam podrvili k mäsu do svojich zavinutých vínnych listov, Rimania ich podľa Plínia Staršieho spolu s mandľami zalievali do medu alebo si ich dopriali len tak z hrste: na námestí pozorujúc napínavú dražbu otrokov či v Koloseu od predavača s občerstvením.

„Okrem dny a šedého zákalu, sa najviac predpisovali na chorobu, ktorá strašila mocných mužov Ríma: impotenciu.“

Píniový oriešok sa našiel aj medzi orechmi v ruinách Pompeí, a nie v malom množstve. Ktovie, aký to bol dom, pretože nie je vylúčené, že píniové oriešky boli bežným, ak nie žiadaným občerstvením v domoch verejných. Ako to už býva, semiačka z borovice sa považovali v prvom rade za liek. Okrem dny a šedého zákalu – kde malá smotanová slzička žala nebývalé medicínske úspechy – sa však najviac predpisovali na chorobu, ktorá strašila mocných mužov Ríma: impotenciu. 

O jej zázračných účinkoch sa rozpisujú všetci dôležití lekári tej doby a zmienka o nabudenom libide po týchto semenách ihličnanov nechýba ani v kuchárskych knihách. Napríklad najznámejšia antická kuchárska kniha Apícius radí na túto boľačku mužského ega zázračnú kašičku z podusených píniových orieškov, cibule, horčice a čierneho korenia. Lekár Galén zas hovorí o zmesi píniových orechov, mandlí a medu. A odporúča jesť túto medicínu vytrvalo po tri noci. 

Arabskí lekári neskôr neostávajú pri vágnych receptoch, kde váhame, čoho do zmesi treba viac. Ponúkajú už priamo recept: pohár medu, dvadsať mandlí a stodvadsať píniových orechov. Požívať každý večer po tri dni a človek antický je znova pripravený na náročný spoločenský život plný dráždivých prekvapení.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite