Dážďovka

ešte pred takými dvadsiatimi piatimi rokmi o nej v týchto končinách nebolo ani chyrovať. Poznali ju len domáci pestovatelia, záhony prastarých materí, ktoré si túto fantastickú bylinu čičíkali a vždy nanovo vysádzali, no a zopár kuchárov z lepších reštaurácií. Nie že by ju naši predkovia nepoznali, pestovali ju po stáročia, no počas prudkej industrializácie a kolektivizácie v priebehu druhej polovice minulého storočia jednoducho z nášho jedálnička vypadla. Z prostého dôvodu: je drobná a musí sa zbierať po lístkoch, čo v tej dobe bolo pri veľkokapacitnom pestovaní nepredstaviteľné. A tak sa tejto šľachtičnej medzi šalátmi ušiel napokon vždy len roh v dedinských záhradách. Navyše, veľmi zle sa jej konkurovalo všakovakým novovyšľachteným sladučkým šalátikom, ktorých listy vytvárali jednu ucelenú, a teda aj skladnú hlavu. Manipulovalo sa s nimi omnoho lepšie a čo sa týka chuti, vždy vyhrá tá neutrálnejšia, menej kontroverzná. A rukolu, tú si bez kontroverzie nik dovtedy ani nevedel predstaviť. 

Povedzme si rovno, rukola bola počas svojho života namočená v každej možnej pikantérii. Už Rimania ju pestovali ako diví, dokonca jej dali aj meno, ktoré sa potom ďalej komolilo podľa toho, ako komu narástol jazyk. Takže z pôvodného eruca, čo znamenalo dážďovka, sa niekde vykotúľalo rukola, inde roketa, a podaktorí jej zas hovoria arugula. Všade však vedeli, na čo táto horká bylina najlepšie poslúži, a najmä na čo sa má ordinovať. Čitateľ istotne začína čosi tušiť a keď dodáme, že okrem špargle bola v stredoveku v kláštorných záhradách persona non grata aj rukola, netreba už viac ďalej našepkávať. Je to tak. Rukola bola presláveným životabudičom, stimulantom vášne a osvedčenou bylinkou, pri ktorej sa aj tým najviac ukonaným frajerom podarilo vždy vo veciach lásky obstáť. Jednoducho povedané, šlo o starovekú viagru ako bič. A je dosť možné, že názov dážďovka nedostala len preto, že ju rady obhrýzajú tieto ružové pôdne červy. Ak si rukolu niekto dopriaval len tak samu, bez prílohy, nebodaj preto, že mu chutila, hneď boli reči, hneď boli otázky, ku komu sa to dotyčný dnes večer chystá. Úškrnov a kamarátskeho potľapkávania sa už nezbavil. Toto presvedčenie bolo také silné a zrejme aj odskúšané, že v stredoveku sa rukola musela podávať výhradne v kombinácii s obyčajným šalátom, ktorý jej zázračné účinky vyrovnával – považoval sa totiž za tlmiča vášne.