nedalo sa okolo neho len tak prejsť a nepristaviť sa. Bolo to niečo ako ďalšia atrakcia: pod prístreškom pri obrovskom hliníkovom bubne postával chlap v bielom a čaroval. Z vrecka vždy vytiahol dlhú drevenú tyčku, priložil ju k okraju tej obrátenej práčky či čudného lavóra, v ktorom nič nebolo, alebo len nebolo detskými očami vidieť, a zrazu sa na tej špajli začala zachytávať akási hmla. Tá hustla a hustla.
Čarodejník paličku elegantne prevaľoval v prstoch, zvláštnym protipohybom – ako keď naspäť prevíjajú film – mu na ňu sadali chuchvalce jemných pavučiniek, až kým nevytvorili obrovitánsky biely oblak. Ten potom s úsmevom a teatrálnym gestom skúseného trikmajstra podal užasnutému dieťaťu. Ako to jesť? Najprv ste sa pokúsili ten zázrak ochutnať jazykom. Dotkli ste sa ho a – bolo to sklo. Presnejšie sklená vata. Ibaže bola sladká a chutila zvláštne. Dotkli ste sa druhý raz: sklo ustupovalo, topilo sa. Malý človek sa tým chcel prehrýzť, no iba čo sa zababral: do cukrového oblaku sa mu s ústami vnoril aj nos a šteklenia a hlúpeho lepkavého pocitu sa už do konca dňa nezbavil. Neskôr na to každý prišiel. Nájsť koniec a ťahať. Z obrovskej rozprávkovej kúdele sa zrazu odvíjal mrak za mrakom a končil v ústach. Tam pri topení šteklil jazyk a pukotal na podnebí. Nakoniec na špajli ostala malá tvrdá guľôčka uťapkaného cukru, ktorá škrípala medzi zubami.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.