osobne som vždy preferoval tarhoňu hranatú. Vyzerala úchvatne, ako malé povytŕhané dlažobné kocky vysypané na kraji taniera. Na rozdiel od podlhovastej tarhone sa kocôčky nikdy nelepili, boli sypké a poddajné: radosť sa potom v mladých letách pri tanieri zahrať na bagristu, chytiť nôž a zhrnúť prekopŕcavajúce sa tarhone do zakalenej UHO omáčky, poriadne ich vymáčať, možno ochutnať, potom odhadnúť čas, kedy vystreliť k okienku a odovzdať to hrôzostrašné tarhoňové stavenisko tak, aby ma nechytila telnatá kuchárka a s prísnym pohľadom neposlala naspäť za stôl. 

Boli to veru pôvabné časy. Nikdy sme nevedeli pochopiť, ako mohlo niekomu napadnúť niečo také ako tarhoňa, tobôž už nie, prečo mu na tento nápad všetci skočili a začali ju jesť.