mnohí si túto koreninu spájajú s omnoho väčšou exotikou ako so Stredomorím. Nachádzame ju v rôznych štipľavých či menej štipľavých pastách, ktorým sa začína kuchárske umenie Ďalekého východu. 

Nemôže chýbať v žiadnom thajskom karí či dokonca v čínskej koreniacej zmesi piatich vôní. Je všade tam, kde sa očakáva veľká alchýmia chutí, ktorá všetky ingrediencie zjednotí do hrejivého, chuťami nabitého zážitku, voňajúceho po veľkých diaľkach. Preto všetci tí, čo rímsky kmín ochutnali a dokonca ho vlastnia vo svojej zbierke korenín, aby ho použili pri pravidelnom kuchtení exotických jedál, sa čudujú, čo má táto indická rasca spoločné s Rímom. 

 Nuž, treba priznať farbu – všetko. Ak existuje korenie, ktoré staroveký Rím nadovšetko miloval a hádzal ho všade po hrstiach, bola to práve rímska rasca. Jej pôvod totiž nenájdeme pri brehoch Žltej rieky, na úbočiach malebného Kašmíru či pod rukami zručných Arménov na Náhornom Karabachu, ale v Stredomorí. Konkrétne v jej pestovaní najviac vynikali obyvatelia starovekej Sýrie a Egypta. Rímskou rascou sa v Levante dochucovali pokrmy už pred 4 000 rokmi a nielen to.