na stoloch sú krásne naškrobené obrusy, ich konce sa nečujne hojdajú vo vlahom vetre a z reštaurácie práve vychádza rozjarený čašník. Len tak – v košeli a vypasovanej veste, úsmev naširoko – a v rukách taniere s jedlom, ktoré spôsobne z pravej strany kladie na stôl. Je jar a vidieť to aj na jedle. Je celé obsypané kvetmi: fialkami a begóniami, akoby ten čašník z čírej roztopaše po ceste oholil nejaký ten kvetináč, na ktorý natrafil, keď šiel s jedlom na ulicu. Aranžmán je to parádny, no stravníci sú z neho trochu nervózni: čo s tým? Kam to položiť? Žiadnu misku na kvety sme nedostali. Ošívajú sa, jemné kalichy prehadzujú z jednej strany taniera na druhú a nakoniec ich nechávajú tak. Chyba! Tie kvety totiž nie sú na okrasu. Tie kvety sú korenie. 

Móda zdobiť a dochucovať jedlo kvetmi nie je dnešný výstrelok, je tu s nami v podstate odjakživa. To, že si ľudia zdobili svoju poživeň lupeňmi kvetov, aby ich napokon s ovocným šalátom či mäsovým pokrmom aj zjedli, sa spomína už v Biblii.  Najväčší rozmach  kvetenstva v službách kuchárov svet zažil práve v staroveku. Predovšetkým na opulentných sympóziách v Grécku, kde kvetmi ovenčení muži a ženy v poloľahu načierali do mís a popri rôznych šalátoch, ovocí a mäsách ochutnávali aj v mede naložené lupene kvetov či púpavami a nechtíkom obsypanú divinu. Podobne veľkolepo sa kvetmi zdobilo a korenilo v starovekom Ríme.