človek si plavne vykračuje po obchode s exotickými potravinami a koreninami, keď ho okrem množstva neznámych ingrediencií, všakovako zakrútených, žltých, sivých a polopriesvitných cestovín a fľaštičiek s omáčkami od výmyslu sveta zrazu zarazí niečo známe. Obrovské biele korbáče bieleho syra zaliate v priesvitnom igelitovom obale, akoby ich na Orave či Liptove povyťahovali z kravského mlieka dáki značne prerastení obri. Jeden taký korbáč bol hrubý pomaly ako chlapské predlaktie. Po chvíľke zapálenej debaty s majiteľom obchodíka sa dozvieme, že ide o tradičný turecký syr pochádzajúci zo Sýrie – pôvodne však z Arménska, ale o tom sa v Turecku radšej mlčí. 

Takže ani v tých ťahaničkách a korbáčikoch nie sme unikátni, pomyslí si horko sklamaný našinec a kúpi si to obrovské syrové lano od Kaukazu, že teda ochutná. Našťastie, chuťovo je to pomerne ďaleko od našich nežných a šťavnatých korbáčikov, skôr sa to podobá na bratislavské preschnuté, a teda riadne presolené verzie týchto horalských pochutín. Kaukazské uzly a laná chutia inak aj vďaka tomu, že sú posiate malými čiernymi slzičkami. Človek by hádal, že to bude čierny sezam. Je síce blízko, pretože černušku tak kedysi volali, no sezam to nie je. Tá vôňa a chuť má veru veľmi ďaleko od dobre známej chlebovo-orieškovej. Je ostrá, veľmi zemitá, chvíľu vyslovene až horká, akoby k nám prehovárala zo starých čias. Pripomína v niečom koriander, ale najviac asi plnosťou chuti rímsku rascu.