mnohí sa teraz asi čudujú, čo už môže byť také prevratné na obyčajnom skladanom čokoládovom reze, ktorý v tých vykachličkovaných a očepčekovaných cukrárňach anno domini 1977 stál medzi krémešmi, punčovými rezmi, veterníkmi a špicmi, schol tam, takže sa na dezertnej vidličke často mrvil a chutil prinajmenšom ako čierny bratranec brúsneho papiera toho času na steroidoch.

Nuž, odpoveď je jednoduchá: svojou trvanlivosťou. Doboška totiž ako prvý zákusok svojej doby na rozdiel od iných nepotrebovala vynález, ktorý mal zmeniť celú kulinárčinu o zopár desiatok rokov neskôr – chladničku. Ostatné zákusky sa museli minúť najlepšie v deň prípravy, najmä ak išlo o torty plnené smotanovými krémami a šľahačkou. Aj keď sa cukrári snažili tieto torty a zákusky stabilizovať veľkým množstvom cukru, aj tak sa postupne zosúvali, chradli a nenávratne strácali eleganciu. Navyše je tu ešte jedna vec, ktorá doboške výrazne uľahčila kariéru: je to jej nezvyklo modernistická vizáž. Kde iné torty pripomínali krinolíny a utápali sa vo volánoch a čačkách, Dobosov rez šiel po pulze doby: bol prísny ako koľajnice.