sedí si takto našinec v dobre ukrytom bistre v uličkách miest juhovýchodnej Ázie, pokojne to môže byť Bangkok, Luang Prabang či Phnom Penh a čaká na svoje karí či thom ka. Kuchári sa činia, kokosové mlieko sa leje potokom a vôňa citrónovej trávy udiera do nosa. No aby našincovi nebolo smutno, že za stolom sedí sám, pristane pred ním miska s čudnými krekrami: vyzerajú, akoby vám niekto vypražil kolieska z hračkárskeho rebrináka alebo rovno cirkusového voza. Pýtate sa, čo to je, odpoveď je lotos. Vo Vietname si po sparnom dni plnom usmievavých ľudí na mopedoch sadnete do krčmy, objednáte si miestne pivo, ktoré Vietnamcov učili variť v osemdesiatych rokoch ich súdruhovia sládkovia z ďalekého Československa, a znova je tu miska. 

 

Tentoraz je však plná čudných orieškov. Na prvý pohľad pripomínajú tie makadamové, no nie sú také maslové a mastné. V ústach chrumkajú ako pražená sója, no namiesto slanej chuti sa vám v ústach rozvinie zvláštny pritajený kvetinový a sladkastý parfum. Čo to, prosím vás, jem? Odpoveď je strohá: lotos. V Japonsku si našinec sadne do skromnej, zato nekresťansky drahej reštaurácie, do ktorej sa hocikto nedostane, pretože zenoví mnísi, ktorí ju prevádzkujú, vedia len po japonsky, takže musíte mať veľké šťastie a veľmi dobrých japonských kamarátov. Reštaurácia podáva jedlo určené mníchom, ktorí ho vytvorili podľa zásad zenovej kuchyne.