to si takto raz našinec vykračoval po talianskej Modene, mal čerstvo po návšteve vychýrenej trojhviezdičkovej reštaurácie Osteria Francescana, na druhý deň ponavštevoval všetky miestne predajne balzamového oleja a, samozrejme, nemohol vynechať ani nádherné múzeum Ferrari, keď mu zrazu okolo obeda značne vyhladlo. Vybral sa teda hľadať nejakú nenáročnú osteriu, kde by mu vedeli niečo veľmi rýchlo pripraviť.

V eufórii z toľkej nádhery všade navôkol zrejme celkom zabudol, že spojenie „veľmi rýchlo“ sa v týchto krajoch nenosí a už len jeho vyslovením človek riskuje večné zatratenie. Obišiel všetky turistické pasce na Piazza Grande, lebo vie, že tie najväčšie gastronomické skvosty človek nájde v nenápadných uličkách, zvyčajne pri malom stolíku s károvaným obrusom s výhľadom na nejaké tie lenivo sa prevaľujúce mačky. A presne taký stolík našiel. Sadol si zaň, nervózne klopkal nohami, taký bol jedlachtivý, no nik neprichádzal. Napokon sa predsa len cez okno  vyklonil miestny Giuseppe – veď načo chodiť k stolíku, keď sa dá objednať aj takto – a vyhlásil, že veľmi rýchlo môžem dostať akurát tak gnocchi. Prikývol som a trpezlivo čakal ešte ďalších dvadsať minút. A potom tie gnocchi prišli.

Poviem vám, Osteria Francescana bledla závisťou, také to boli skvosty. Obrovské, vidličkou postláčané, čerstvo nasádzané domáce halušky v jednoduchej omáčke z ricotty a šalvie. Panebože, to vám bol sen. Už keď ste do jednej z tých ovečiek pichli vidličkou, tušili ste, čo sa bude diať. Žiadna hutná konzistencia, žiadna lepkavá mazľavosť. Bol to nadýchaný útvar, ktorý určite vaľkali zo semoliny a varených zemiakov samotní cherubíni. Po treťom hlte sa veru jeden z nich cez to okno na mňa vyklonil. Bola to mamma všetkých talianskych mám. Vychrlila na mňa zhruba pätnásť sugestívnych otázok, na ktoré som len bezradne s plnými ústami prikyvoval. Z toho, aká bola suverénna, bolo hneď jasné, že o svojej magickej sile vie. Poviem vám, boli to najlepšie gnocchi na svete.