pozrieme do rúry: tá už len dýcha starou horúčosťou, bublaniny v nej niet. Potom povyskočíme, aby sme dovideli na to, čo je na stole, a tam, pekne pod rozprestretou servítkou, odpočíva jarný zázrak, ten sladký prísľub leta. Načahujeme sa za ním, opretí o kraj nemožne vysokého stola, nohy na špičkách. No babka dobre vedela, kam má bublaninu položiť. Ešte je horúca, bude vás bolieť brucho – veta, pri ktorej by zamrel aj vytrénovaný Tantalos. Koľko ešte máme čakať? Koľko sa súžiť? Starosti malých bývajú niekedy tie najväčšie. A už je to tu – konečne! Ešte posypať práškovým cukrom, jemný rozprávkový prašan sa znesie na tú poprehýbanú sladkú pôdu a už je pred nami. Malý človek neodolá a zhlboka sa nadýchne vanilkovej vône, vtiahne ju do seba aj s tým cukrom a potom kýcha a smeje sa, lebo už vie, že ho od slasti delia len sekundy. Veľké ham a koláč povolí. Žltá nadýchaná špongia sa oprie o podnebie a začne sa v ústach rúcať, aby vypustila do úst poriadne vypečenú zmes vajíčok, cukru, múky, vanilky, tuku a mlieka. Potom jazyk naďabí na čosi iné, húževnaté. Zahryzneme do klzkej hmoty a tá nás prekvapí jemným kyselkavým tónom a v nose pošteklí typickým čerešňovým parfumom. A je to tu, všetko do seba zapadne a my sa prehrýzame koláčikom ďalej, kým nám v prstoch neostanú len odrobinky a na nose poprašok z práškového cukru. Ruka znova vystrelí k tanieru s koláčmi a ťahá odtiaľ ďalší voňavý kúsok. Všade zrazu vládne mier. Dospelí totiž vedia, že majú od detského džavotu aspoň na desať minút pokoj.

 

Bublanina, čiže jednoduchý trený koláč či piškót obhádzaný sezónnym ovocím, je asi najstarším nekysnutým koláčom na svete. O jeho existencii vieme zhruba od renesancie a podľa všetkého ho vymysleli talianski cukrári v okolí Janova. Dodnes sa niekde uvádza ako janovský koláč. Inšpirovali sa u svojich kolegov v Savojsku, kde zas vymysleli piškóty. Len namiesto gaštanovej a mandľovej múky skúsili doň vložiť jednu ešte drahšiu, pšeničnú.