začala sa grilovacia sezóna a nikomu sa nechce ponevierať tam, kde strávil posledný rok a pol: vo vlastnej záhrade či na terase. Všetci chcú von, potrebujú sa konečne nadýchnuť poriadneho vzduchu, pobehnúť trochu, ak to tých desať koronových kíl dovolí, skrátka, konečne žiť. Smutné a osamelé zostali všetky tie drahé ligotavé nástroje, vaničky a ohromné prerastené truhly na grilovanie. Kto by ich so sebou ťahal, všakže. Na slobodu vypustenému domorodcovi zrazu stačí svižný vŕbový prút či obyčajné vodou nasiaknuté špajle, aby vykúzlil presne to, čo mu doma trvá so všetkými tančekmi o hodinu dlhšie, pretože opäť zas niekto nekúpil dostatok drevného uhlia, krucinál!

Spomedzi všetkých tých úžasných spôsobov opekania jedla nad ohňom, či nebodaj priamo v pahrebe, jednoznačne vytŕča jedno z klasických slovenských, či skôr uhorských jedál – živánska. Jej názov je odvodený z maďarského zsivány, čiže zbojník. Niekde jej aj na Slovensku hovoríme zbojnícka pečienka, no povedzme si úprimne – môžeme to zopakovať aj trikrát za sebou, nespraví to s našou chuťovou predstavivosťou až také divy, nespustí v hlave šialené kotrmelce tak, ako pri tom bájnom hornouhorskom slove. Prečo sa tento divotvorný balíček volá zbojnícka, sa môžeme len dohadovať – pripravovala sa  vždy v prírode, v pahrebe a obsahovala vždy zmes všeličoho, jej recept nie je nikdy presný. Dal by sa teda zhrnúť pod lakonické – čo dom dal, alebo čo sme z neho stihli potiahnuť. 

Treba povedať, že je to jedlo dávne, siahajúce možno až k našim najstarším predkom. Tu sa mnohí z nás určite zháčia – počkať, počkať, však na živánsku potrebuje človek minimálne nejaký ten alobal. To je síce pravda, no alobal len nahradil v polovičke dvadsiateho storočia staniol a ten zas nahradil mastný pergamenový papier z devätnásteho a dvadsiateho storočia a ten zas zjednodušil ľuďom zdĺhavé kopanie starovekej pece. Ale všetko po poriadku.