fazuľa je plodina, bez ktorej si už prakticky nevieme predstaviť bežný chod európskej kuchyne. Ujala sa v našich domácnostiach, akoby tam patrila od veku vekov: určite obrastala tyčky a ploty už našich pravekých európskych prapredkov. No nie je to tak. Ak niečo naozaj usilovne obrastala, bola to kukurica v Strednej a Južnej Amerike, pretože práve odtiaľ táto naša obľúbená strukovina pochádza. Už 6 000 rokov pred naším letopočtom sa ju podarilo domestikovať a zapojiť do pozoruhodného indiánskeho poľnohospodárstva, no divoko rastúcu ju obyvatelia Nového sveta jedli omnoho skôr – fazuľový škrob sa podarilo identifikovať medzi zubami až 9 000 rokov starej lebky. Pestovanie fazule bolo naozaj zaujímavé a zaznamenal ho už Kolumbus, ktorý fazuľu z Ameriky priviezol zo svojej dobrodružnej púte za čiernym korením do Indie. Pestovala sa totiž spolu s ďalšími ikonickými americkými plodinami – tekvicou a kukuricou. Indiáni ich volali tri sestry a zásadne ich sadili do trojice. Zistili totiž, že jedna druhej, druhá tretej a naopak si veľmi osožia. Kukurica napríklad spomínanej fazuli poskytovala svojimi dlhými steblami oporu na šplhanie, za čo sa zas fazuľa odvďačovala obohacovaním pôdy dusíkom. Tekvica obom na oplátku svojimi pichľavými stonkami poskytovala ochranu pred všakovakou žravou zverou, ktorá sa do spleti tekvicových lopúchov neodvážila.

 Na rozdiel od hrachu v Európe fazuľu jedli v Amerike už aj vtedy nedozretú a zelenú. Samozrejme, až po uvarení, pretože v surovom stave je jemne jedovatá – obsahuje lektíny, ktoré vyvolávajú hnačku a zvracanie. Napriek tomu sa zelená fazuľka uchytila aj v Európe veľmi rýchlo, aj keď sa od začiatku považovala skôr za jedlo chudobných. Najväčšiu slávu žala vo Francúzsku, práve preto zeleným fazuľkám vo svete hovoria francúzske. Možno práve ony inšpirovali v sedemnástom storočí flámskych záhradníkov, ktorí sa odvážili začať zbierať a variť aj nedozreté zelené hrášky. A čuduj sa svete, tie dokonca neboli ani jedovaté! V januári 1660 potom svorne napochodovali do Versailles k francúzskemu kráľovi Ľudovítovi XIV. Na parádnych podnosoch za zvukov slávnostných fanfár mu priniesli kôpku pootváraného zeleného hrachu, aby ochutnal, čo za sladkú dobrotu ľudstvo dokázalo tisícročia opomínať. Kráľ Slnko spôsobne prikývol, možno pustil aj nejaký kompliment a zelený hrášok sa stal pravidelnou súčasťou jeho jedálnička. Odvtedy ho jedávame zelený všetci. A za to všetko môže možno práve americká zelená fazuľka, ktorá Flámov inšpirovala.