kalamatské olivy sú pochúťka nad pochúťky a pozná ich naozaj každý, kto niekedy vkročil aspoň jednou nohou do krajiny, ktorá tak výrazne zasiahla do diskusie o tom, ako bude naša európska civilizácia vlastne vyzerať. A pokojne by som dal ruku do ohňa za to, že pri týchto nesporne zapálených debatách sa na sympóziách vyskytovali v miskách  práve tieto charakteristické plody špeciálneho gréckeho olivovníka pochádzajúceho z južnej časti Peloponézu. Určite si na nich pochutnávali Sokrates s Platónom spolu so svojimi žiakmi, drevnaté kôstky spôsobne vypľúvali do dlaní a možno nimi názorne vypočítavali svoje argumenty. Rovnako si nimi oblažovali svoj staroveký život rozjarení návštevníci divadelných súťaží, v ktorých ako na potvoru vždy vyhrával neúnavný Aischylos, čo za svoj život napísal 90 hier a pre svoje obecenstvo dokázal pripraviť také radikálne prekvapenia, ako napríklad zavedenie druhého herca. To vám bol taký šok, keď zrazu v amfiteátri okrem monológu zaznel dialóg, že nejednému návštevníkovi od vzrušenia určite klzká a mäsitá kalamata zaskočila a museli ho preberať poriadnym buchnutím do chrbta. Olejom z týchto olív sa možno natierali aj zápasníci na olympijských hrách.

Kalamatské olivy dostali svoje meno podľa mesta Kalamata na juhu Peloponézskeho ostrova, v ktorého okolí rástli olivovníky s čudne veľkými listami a obrovskými plodmi. Boli aj po dozretí mimoriadne horké, no po troške pozornosti a zopár fígľoch sa z nich stala taká maškrta, že o nej básnili ešte aj v Aténach. Lisoval sa z nich olej so špecifickou arómou a chuťou, ktorý sa mimoriadne hodil k ovčiemu syru a pridával k jeho výraznej slanej chuti ešte jeden trpkejší a drsnejší tón. Ten výborne ladil s rázovitou prírodnou scenériou naokolo. Kalamatu spomína vo svojom diele už Homér ešte pod starším názvom Fares. Patrila pod správu vojensky ladenej Sparty a okrem tmavofialových olív bola známa svojimi chrámami bohyne vrtkavej náhody Tyché a boha slnka, spevu a mužskej krásy Apolóna.