na prvý pohľad vyzerá fádne, ba niekedy až nevábne. Napokon, podobné je to aj pri inej pochúťke s tým istým rodokmeňom – hummuse. Z peknej misky na nás hľadí niečo  bielo-zelené, niekedy dokonca sivasté s čudnými odleskami. Pôsobí veľmi mazľavo a podaktorí môžu mať dokonca problém niečo také vôbec vziať do úst. No keď sa odvážia, chytia do rúk nekvasený (alebo aj kvasený) chlieb, nanesú naň tento starodávny zázrak a vložia si ho do úst, zrazu sú všetky pochybnosti preč. Jemná, delikátna nádhera. Tak by sa asi dal popísať pocit pri konzumácii tejto pasty z opečeného baklažánu. To, čo sa na prvý pohľad zdalo ako slizká hustá omáčka, je nakoniec zamatovým pohladením vyladených chutí. Baklažán veľa ľudí považuje za plodinu, ktorá je mimoriadne komplikovaná: treba ju najprv nasáľať, potom utierať a keď ju už hodíme do hrnca či na panvicu, rada do seba nasaje tuk, a preto pôsobí ťažko. Niektorí ju dokonca práve preto používajú ako pomerne hodnovernú náhradu mäsa v rôznych ragú. No tu, v tomto jej ikonickom jedle, kde hrá úplne prvé husle, je mimoriadne osviežujúca. Dovolíme si povedať, že dokonca v horúcom lete môže pokojne konkurovať rovnako vychladeným uhorkovým tsatsikom. Baba ganúš síce nebýva až taký kyslý a určite je vďaka baklažánu výživnejší, no rovnako dokáže zvnútra schladiť a upokojiť naše útroby, keď to v horúcom vzduchu najviac potrebujú. 

Vraj vznikol v Egypte a postupne sa prepracoval na sever do všetkých tých krajín, ktoré prekypovali úrodnou zemou od Iraku, Iránu cez Palestínu, Sýriu, Arménsko či Lýbiu. Samozrejme, každý obyvateľ tej-ktorej oblasti vám bude isto iste tvrdiť, že práve jeho zem zrodila tento opálový zázrak, toto potešenie zmyslov. Budú sa prekrikovať, že to boli práve ich predkovia, ktorým napadlo spáliť baklažán na uhoľ, potom z neho sňať čiernu pokožku, rozdrviť jeho bielo-zelené vnútro na kašu a okoreniť ho soľou, cesnakom, citrónovou šťavou a olivovým olejom. Tu sa, samozrejme, spustí ďalšia mela, pretože ostatné korenia, ktoré vyrobia špecifickú chuť či tóninu toho-ktorého baba ganúš sa vždy od krajiny líšia. Niekde pridávajú sezamovú pastu tahini, inde si ho korenia koriandrom či petržlenovou vňaťou, o zopár kilometrov ďalej ho zasypú rímskou rascou alebo urobia veľmi ostrý pridaním čili papričky.