isto-iste mnohých z nás už len vyslovením tohto slova oblejú blažené pocity, predovšetkým tých, čo majú v blízkovýchodných končinách korene či známych. Je to podobné, akoby ste u nás hocikomu pošepli do ucha dve slová – zemiaková placka, a potom sa kochali tým, čo to s ním robí: oči mu zastrie jemná blana, krk sa vystrie, aby stíhal prehĺtať ten nápor Pavlovovho reflexu a ruky hmatkajú po mobile, aby okamžite vypátrali, kde ich ešte dostať alebo do koľkej je otvorený obchod a či sa stihnú kúpiť zemiaky. Presne tie isté symptómy schytá človek z prostredia, kde je burek vyladenou pochutinou, ktorú robila babka, dedko, strýko, a ktorú si môže kdekoľvek na rohu zadovážiť za bagateľ.
V Turecku sa burek či presnejšie börek kupuje rovno na kilá. Nie div, samotní Turci ho považujú za svoje národné jedlo a tvrdia, že to boli oni, čo burek rozniesli po celej svojej ohromujúcej Osmanskej ríši. Svoj vplyv vo svojich dŕžavách už stratili, no v gastronómii za sebou nechali nezmazateľnú stopu. Je síce pravda, že kam vpadla turecká noha, tam po nej ostalo minimálne tenučké ťahané cesto, ktoré sme my, Východoeurópania z okolia Viedne a Pešti, dokázali neskôr pretvoriť na štrúdľu či croissant, no či medzi výdobytky Turkov patrí aj burek, o tom by sa mohli sporiť mnohí.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.