taký parfum oželiem – povie si možno ten, čo ešte zažil úmorné dvadsaťštyrihodinové fušky pri medenom kotlíku, keď ruky boleli stokrát intenzívnejšie ako pri prášení kobercov a človek sa musel uhýbať prskajúcim čiernym slzám, čo s frfotom vystreľovali von a pálili až strach. Povie si, zaspomína, zahromží na tú lopotu, no potom na zopár sekúnd stíchne, ponorí sa do seba a my vidíme, že vnútri sa mu spustil film plný vysmiatych a od vetra vyštípaných tvárí, potrundžených líc, vetra a šarkanov, čerstvo upečeného chleba a ticha, keď človek poodíde nadýchnuť sa za senník. No aj tam ho dobehne tá omamná vôňa, tá slivková slasť. Pri spomienke na ňu frfľoš spokojne privrie oči, zamrví ho, potom sa preberie a znova sa zapojí do debaty: aj tak to bola hrozná robota.