podľa všetkého sú jednou z dvoch inšpirácií, na základe ktorých vznikli naše východoeurópske francúzske zemiaky. Okrem gratinovaných dauphinoise (čítame dofinuaz) sú to ešte savojské, tiež gratinované, ibaže so syrom. My sme k nim napokon ešte šupli nejaké to vajíčko, údeninu a bolo. Vzniklo jedlo, ktoré podľa vône našinec rozozná na metre a kilometre za ním dokáže aj bežať. Predovšetkým, ak ho pripravila jeho mamka.

Gratinované zemiaky sú jedno z mála jedál či príloh, pri ktorých poznáme presný dátum ich vzniku. Bolo to 17. júla 1788, keď sa prvýkrát objavili na tanieri a spustili hotovú revolúciu. Nečudo, pretože kto raz v miestnosti zachytil tú podmanivú vôňu v smotane dusených zemiakov so štipkou muškátového orieška, musí priznať, že je nezabudnuteľná a dokáže  sama osebe rozprúdiť taký kolotoč maškrtníckych myšlienok, až sa z toho jednému môže zatočiť hlava. A asi presne to sa stalo aj stravníkom onoho pamätného sedemnásteho júla, keď sa zišli na pozvanie Karola Henricha, vojvodu z Clermont-Tonnere, miestodržiteľa Dauphiné. Večera sa konala v meste Gap, toho času hlavného mesta Dauphiné – kraja pod Alpami na hranici s Talianskom a na sever od Provensálska.  Zúčastnilo sa na nej celé mestské zastupiteľstvo a podávali sa pečené strnádky. Tie však postihol osud všetkých jedál, ku ktorým ako prílohu podáte gratin. Nikto si ich nepamätá, pretože všetku slávu si vždy uchmatnú tie prekliate pečené zemiaky. V čom spočíva ich strašný trik? Nik nevie. Neexistuje hádam jeden-jediný kuchár, ktorého by sa po ochutnaní gratinovaných zemiakov nadšený konzument nespýtal na recept. Kuchári sa zvyčajne pri gratine nijako neokúňajú a veľmi rýchlo ho aj prezradia, no nik im recept neverí. Môžu sa dušovať, koľko chcú. Každý si totiž myslí, že kľúčovú ingredienciu, presne tú, ktorá robí gratinované zemiaky takými nezabudnuteľnými, im dotyčný kuchár zatajil.