kamarát Tomáš kúpil v Pukanci chalupu a s ňou vinohrad. Vedel, že kúpil dobre: lokalita je to nádherná, na úpätí Štiavnických vrchov s veľkolepým výhľadom na južné Slovensko. Človek má pocit, že odtiaľ dovidí až do Pešti. Pukanec je výnimočné mestečko s príjemnou klímou a miernymi zimami, ako stvorené na pestovanie vína či ovocinárstvo. Jeho obyvatelia sú si tohto výnimočného postavenia vedomí, a preto si výdobytky svojich predkov na poli rôznych pestovateľských úspechov s autentickými pukanskými odrodami, či priamo v gastronómii, uvzato chránia. Zaujímavá je predovšetkým ich cibuľa, ktorá neštípe a človek ju môže jesť pomaly ako jablko. Naposledy som také niečo videl na rybom trhu v Istanbule, kde vám ku grilovanej čerstvej morskej rybe ponúknu okrem chleba aj rozštvrtenú obrovskú cibuľu. Človek okolo seba prekvapene pozerá, čo s ňou má robiť, kým si nevšimne, že všetci okolo neho – či už to boli profesori z neďalekej univerzity alebo obyčajní robotníci z prístavu – zajedajú rybu tými štvrtkami cibule, akoby sa nechumelilo. Nakoniec ochutnáte a zistíte, že nič lahodnejšie, ako táto kombinácia neexistuje. Navyše, cibuľa neštípe ani nezapácha, je neuveriteľne šťavnatá a plne vám nahradí akýkoľvek šalát. Podobná je tá pukanská. Bohvie, či túto módu do Pukanca nepriniesli práve Turci v šestnástom storočí, keď našu gastronómiu obohatili aj o papriku či lístkové cesto. Pukančania sa teda rýchlo pustili do kultivácie svojej cibule a ajhľa – dnes o nej hovoríme ako o autentickej pukanskej odrode. To isté majú niektorí miestni so zemiakmi, hlavnou ingredienciou v pukanských párancoch. Je totiž veľký rozdiel, ak do napáraných cestovín človek pridá konzumné poľské zemiaky z hypermarketu alebo v Pukanci vypestované drobné zlatožlté zemiačiky s charakteristickou orieškovou chuťou. Dodnes si pamätám to sklamanie v našej rodine, keď sme v jednom roku prišli o  rodinnú odrodu zemiakov, ktorú sme sadili generácie. Veľmi sa na tú pukanskú podobala. Zrazu bola preč a placky, zemiaková kaša či vianočný šalát odvtedy nechutili nikdy tak ako predtým. Akoby sme stratili niečo priamo z nás, naše spomienky, ktoré sme si jedlom a jeho vôňou či chuťou sprítomňovali. 

Pukanské párance musia byť, skrátka, domáce vo všetkých ohľadoch. Napokon, vznikli ako jedlo drevorubačov a uhliarov, ktoré si pripravovali na svojich týždňovkách v lese priamo sami chlapi. Z domu len zobrali múku, zemiaky, soľ, tvaroh a slaninu, ostatné si pripravili na ohni v hore vo svojej miske a hrnčeku. Keď sa už do hory nechodilo a v Pukanci zavítalo dvadsiate storočie, párance naďalej pripravovali len muži a recept si veľmi dobre chránili. Ak vám ich dnes uvarí nejaká žena, vedzte, že recept má určite od svojho otca alebo dedka, aj to po dlhom drankaní.  Jedlo je to veľmi sýte, napokon, ako všetky jedlá, ktoré sa pripravovali k ťažkej práci. Po jednej porcii človek nemusí jesť celý deň, až večer. A presne tak aj jedávali pukanskí uhliari a drevorubači. Najedli sa až po šichte a znova párancov, no tentoraz možno nasladko, s tvarohom alebo orechmi.