máloktorému jedlu sa podarí, aby o ňom básnik napísal báseň. Tejto milánskej klasike sa to však podarilo napriek tomu, že jeho história nesiaha až k starovekým Grékom, keď sa gastronomická lyrika bežne písala. Je to obdivuhodné, pretože osso buco registrujeme až od nejakej druhej polovice devätnásteho storočia. Sú síce medzi odborníkmi na gastronómiu aj takí optimisti, ktorí tvrdia, že sa dusené, priečne prerezané teľacie lýtko konzumovalo na tento spôsob už v osemnástom storočí, no aj keby, ide stále o mimoriadne mladé jedlo, medzi ostatnými talianskymi klasikami je to taký jemne opáperený pubertiak. Navyše, vychádzajú pritom z premisy, že nevyhnutnou súčasťou osso buca je takzvaná gremolata, zmes nasekanej citrónovej kôry, petržlenovej vňate a cesnaku, a tá sa na stoloch talianskej šľachty začala zjavovať práve koncom osemnásteho storočia, aby nahradila výpadok vzácnych korení, ako boli klinčeky, škorica či muškátový orech. Lenže tá sa používala ako posýpka aj na ryby či iné pokrmy a na teľacie lýtko sa mohla dostaviť už ako pravidelná príloha s vlastnou históriou.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.