na svete existuje mnoho korenín či dokonca jedál, ktoré z nejakého záhadného dôvodu zmizli z našich komôr a jedálničkov. Kedysi v nich kraľovali, pomaly sa nimi platilo, také boli vzácne, a teraz – nikto po nich ani neštekne, alebo prinajmenšom, keď počuje ich meno, zatvári sa ako čerstvo vyplastikovaná hviezda, keď sa pokúša po operácii prvýkrát usmiať. Takto sa niektorí okúňajú pri mangolde, ktorý v šestnástom storočí vytlačil špenát, pri omáčke liquamene či garum, ktorá zmizla zo stolov spolu so zánikom Rímskej ríše, a napokon to isté od nich schytá chuderka kubéba, ktorá doplatila na jeden kráľovský výnos. Ale k tomu sa dostaneme.

Podľa všetkého toto vzácne korenie pôvodom z Jávy, a kedysi obľúbenejšia sesternica čierneho korenia, ochucovalo mäsá a sladkosti už v Starovekom Grécku. Kubébu spomína vo svojich spisoch už zakladateľ botaniky Teofrastos z Eresu, aspoň tak sa domnievajú vedci. Okrem škorice totiž ako ingredienciu do starogréckych sladkostí zaznamenáva aj akýsi komakon a tento názov sa náramne podobá na to, ako na Jáve volajú kubébu – kumukus. Ak by to bola pravda, Gréci by už v štvrtom storočí pred naším letopočtom mali obchodné spojenie  priamo s Jávou, keďže tamojší obyvatelia si kubébu uvzato strážili a vyvážali len obarené, neklíčiace bobuľky, aby si kubébu nemohol len tak hocikto vypestovať. Už vtedy totiž malé chvostíkaté guľôčky zažívali svoje najslávnejšie časy v celej Južnej a Juhovýchodnej Ázii. Čína sa išla po nich zblázniť. Vyháňali tam nimi démonov a nebudeme nič zakrývať, bolo to aj pre ich údajné silné afrodiziakálne účinky. Práve vďaka nim sa kubéba začala označovať ako korenie démonické, diabolské a slúžila ako hlavná ingrediencia pri rôznych pohanských rituáloch a príprave alchymistických vývarov. Okrem toho sa predpisovala na pľúcne choroby, vynikajúco farbila vlasy na čierno a bola pravidelnou súčasťou zmyselných parfumov.