podobne ako tymián, rozmarín, majoránka či oregano patrí medzi bylinky, ktoré sa najlepšie cítia na juhu Európy, predovšetkým okolo Stredozemného mora. Rastie na úbočiach, nikým a ničím nerušená, takto dokáže prežiť aj zimy. U nás sa musí vysádzať každoročne, ak nesiahneme po jej odolnejšej verzii, ktorá však má diametrálne odlišnú chuť a vôňu. Jednoročná saturejka záhradná je omnoho jemnejšia a delikátnejšia, zatiaľ čo jej horská verzia, ktorá u nás vie prečkať aj zimy, je štipľavejšia a horkejšia. 

Aj preto sa tá druhá spomenutá vysádza skôr ako okrasná záležitosť. Saturejka je v ideálnych podmienkach pomerne vznešený, pol metra vysoký trs s drevnatejúcimi stonkami, na ktorých vyrastajú dlhé štíhle lístky. Stonky sa končia bielym až jemne ružovým súkvetím. Poznali ju už starovekí Gréci, no ako prvý ju spomína až Riman Plínius Starší vo svojej Historii Naturalis. Píše, že jej latinské meno – satureia je odvodené priamo od gréckeho satyra, polobôžika, či skôr lesného démona – napol chlapa, napol capa – s veľmi, ale naozaj veľmi veľkým sexuálnym apetítom. Satyrovia, verní kamaráti a spoločníci bujarého boha Dionýza, boli hýrivé plemeno: milovali spev a víno, no predovšetkým sa radi pelešili s rovnako naladenými nymfami. 

Samozrejme, iba pri lesných a vodných vílach neostalo a sem-tam sa pozornosti nenásytných satyrov dostalo aj úbohým poctivým gréckym devám, ktoré sa z lesa potom vracali celé vnútorne rozorvané a  dlhé noci sa súžili v horúčkovitých snoch. Satyrovia milovali hudbu a všade chodili so svojimi píšťalami, flautami a gajdami. Boli stelesnením mužskej sexuálnej túžby, takže väčšinou ich na vázach či sochách nájdeme zobrazených s neprehliadnuteľnou erekciou. Neskôr v stredoveku sa z polobohov prepracovali na regulárnych démonov, ktorých ľud už nenazval inak ako čertami.