bola to vždy skúška a otázka hrdosti. Zlomia ma rodičia alebo zostanem hrdým odporcom ligotavého lepkavého útvaru rozlievajúceho sa sa po hlbokom tanieri? Vedľa v obývačke už počuť, ako dedo Večerníček zapaľuje prvé hviezdy. So mnou to trhá, pozerám raz k dverám, odkiaľ prichádza magické modré svetlo a blikotavo ma volá, potom na tú nešťastnú hrudkovitú kôpku pred sebou. Zrazu však zaznie známa znelka z No počkaj a s mojou hrdosťou to zamáva tak, že tanier kaše je v mihu vo mne a s ešte lepkavými ústami vpálim do obývačky dúfajúc, že mi nič dôležité neušlo. Naši sa len pousmejú. V korumpovaní a vydieraní sú rodičia vždy tí najväčší machri. Politici a mafiáni by sa mohli učiť.

Krupicová kaša nestrašila deti len v našej dobe, obdarenej reálnym socializmom, rovnako ťažké či sladké to mali aj deti na Západe. A čo je ešte prekvapujúcejšie, krupicovú kašu mali dokonca deti, ale aj dospelí na stole už v staroveku. Síce nie z takých ušľachtilých zŕn, ako ju máme dnes a už vôbec nie zo zŕn kukurice, no aj tak šlo o tú našu – niekým zbožňovanú, iným zatracovanú sladenú kašu. Najväčšiu slávu zožínala v starovekom Ríme.