Lezie lezúň po hovníku

Človek za týždeň vypustí z úst v priemere okolo 500 rôznych slov. Nezdá sa to na prvý pohľad veľa, keď ale odfiltrujeme všetky slová, ktoré používame viacnásobne, niektoré v jednej vete aj viackrát, napríklad jedno z najpoužívanejších slovenských slov „sa“, tak toho veľa nezostane. Aj keď písaný prejav je podstatne košatejší ako hovorený, skúsme jeden názorný príklad: V tomto texte je dokopy tisíc slov. Tipnite si, koľko ich je dokopy rôznych, teda keď vylúčime všetky viacnásobné výskyty. (Pre detailistov, ktorí by to chceli prácne počítať, predosielam, že skloňované a časované slová sú stále tie isté slová, teda „som" a „byť" je to isté slovo, rovnako ako „ja" a „mne". Naopak, „pekný" a „pekne" sú dve rôzne slová.) Číslo, ktoré som vypočítala ja, nájdete na konci textu.

"Lezúň, hovník či vopcháčik. Ak ste si až doteraz mysleli, že to boli spisovné slovenské označenia, tak vedzte, že ste sa stali obeťou obľúbeného mýtu o chorých výplodoch jazykovedcov.

Tých priemerných 500 slov v hovorovej reči spočítali českí jazykoví výskumníci, a to tak, že skúmané osoby vybavili diktafónmi a potom zratúvali priemery. O podobnom slovenskom výskume neviem nič, ale predpokladám, že u nás to bude veľmi podobné. Keďže používame viac-menej tie isté slová dookola, nedá sa predpokladať, že počas celého života ich budeme poznať mnohonásobne viac. Aj to niekto vypočítal. Bežný človek počas celého svojho života používa štyri- až päťtisíc slov, i keď celkovo pozná význam asi desaťnásobku. Spisovateľ používa okolo dvadsaťpäťtisíc slov. Na porovnanie, všetkých slovenských slov je v súčasnosti približne 250 000, teda aspoň s toľkými počíta akademický

Slovník slovenského jazyka, ktorý vychádza postupne po jednotlivých zväzkoch. Za jazyk s najbohatším slovníkom sa medzi odborníkmi považuje angličtina, Oxford English Dictionary obsahuje asi 600 000 hesiel, podľa iných meraní (Global Language Monitor) však angličtina pred dvoma rokmi prekročila magický milión. Za ňou nasleduje mandarínska čínština so 450 000 slovami.

.všetky slová sú si rovné To, že má angličtina štvornásobok slov oproti slovenčine, neovplyvňuje len fakt, že ňou hovorí viac ako sto miliónov ľudí na svete, ale aj to, že nemá žiadne pokuty a ústredné jazykové rady, nemá žiadne jazykové inštitúcie, ktoré by určovali, ktoré slovo je správne a ktoré nesprávne, spisovné či nespisovné, všetky slová sú si rovné, žiadne nie je rovnejšie. I keď, striktné pravidlá, na základe ktorých sa slovo od prvého sformulovania prepracuje až do slovníka, má aj angličtina. Na kodifikáciu a skúmanie jazyka slúži tzv. korpus. Niektoré krajiny s jeho budovaním majú takmer päťdesiatročné skúsenosti, u nás sa buduje od roku 2002, dovtedy jazykovedci pracovali klasicky s lístočkami v škatuliach. Vďaka tomuto oneskoreniu má slovenský jazykový korpus jednu prednosť, a to, že je verejne dostupný na internete. Korpus je súbor jazykových dát, ktorý sa neustále dopĺňa. Vytvára sa z kníh, publicistiky, diskusných fór, ale aj zo zvukových záznamov. Prevzaté texty sa tokenizujú, teda rozkúskujú tak, aby každé slovo bolo zaznamenané v kontexte a dalo sa študovať. Z korpusu sa potom tvoria nové slovníky a odvodzujú pravidlá používania jazyka. .lezúň, hovník, vopcháčikV ideálnom prípade jazykovedci kodifikujú jazyk vychádzajúc z korpusu, teda na základe toho, čo nájdu v bežnej živej hovorenej i písanej reči. Nie naopak! Jazykovedci nie sú žiadna jazyková polícia s patentom na správny slovenský jazyk, ktorí sa snažia silou-mocou uchovať a presadiť jedinú platnú verziu jazyka či dokonca tvoriť umelo a direktívne puristické novotvary typu lezúň, hovník či vopcháčik. Ak ste si až doteraz mysleli, že to boli spisovné slovenské označenia batoľaťa, pohovky a hot-dogu, tak vedzte, že ste sa stali obeťou obľúbeného mestského mýtu o chorých výplodoch jazykovedcov. Fakt tieto slová nie sú v žiadnom slovníku, i keď, častým opakovaním už tak zľudoveli, že by si miesto v korpuse a následne v slovníku právom zaslúžili rovnako ako prievidza s malým „p“ na označenie priezoru na dverách od Jula Satinského, ktoré všetci aj tak svorne a nespisovne voláme kukátko.

"Frndolína. Tak oslovovala babka mňa, keď som sa vyparádila do starých kombinačiek a spodničiek za princeznú."

Bývalý riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV Slavomír Ondrejovič diplomaticky naznačoval (.týždeň 21/2009), že s jazykom, slovníkmi a pravidlami by sa malo narábať oveľa voľnejšie a tvorivejšie, ako si to niektorí, najmä poloprofesionálni a amatérski jazykoví puristi predstavujú. Pre mnohých bol jeho pohľad, že úzus má prednosť pred lingvistickým pravidlom, voľnomyšlienkársky, to však nie je nič oproti poburujúcim názorom českého jazykovedca Václava Cvrčka, ktorý pracuje na českom jazykovom korpuse. Ten tvrdí, že jazykovedec sa musí k jazyku správať tak, ako sa správa zoológ ku zvieratám. Jeho úlohou je zebru skúmať a opísať, nie hodnotiť, či je jej počet pruhov správny alebo nesprávny, a či sa mu jej spôsob života páči alebo nepáči. A už vôbec nesmie jej život ovplyvňovať. Podľa Cvrčka je len prirodzený vývoj bez zásahov vedcov zárukou funkčného jazyka a každá intervencia je jazyku viac či menej škodlivá. Dokonca tvrdí, že pravidlá pravopisu treba úplne zrušiť a uplatniť aj v jazyku princípy slobodného trhu..zachránte jazyk používaním!Na minuloročnej konferencii euróskych lexikológov a lexikografov Euralex z jednej prednášky mapujúcej stav ohrozených jazykov v Európe vyplynulo, že jazyky umierajú aj napriek tomu, že majú všemožnú inštitucionálnu podporu (napríklad Zákon o štátnom jazyku, Európska charta jazykov, starostlivosť lingvistov a pod.). S výnimkou latinčiny vymrie každý jazyk, ktorému vymrú rodení hovorcovia (ach, ako „native speakers“ preložiť do slovenčiny a neznásilniť ju?!), teda keď jazyk prestane byť v pôvodnom slova zmysle materským. Namiesto štátnej a inštitucionálnej ochrany potrebuje jazyk zo všetkého najviac domáce používanie. Musí byť súčasťou bežných každodenných potrieb, intímnej komunikácie. Musí to byť neformálny, hovorený a dialogický jazyk, teda presne ten, ktorý najčastejšie označujeme ako nespisovný a nesprávny.V pôvabnej detskej knihe Geralda Durrella Hovoriaci balík popri iných skvelých nápadoch (napríklad sa tu dávno pre Harrym Potterom objavia vysoká škola mágie) vystupuje papagáj, ktorý len tak mimochodom občas utrúsi nejaké málo používané slovo, aby sa prevetralo a celkom nezahynulo. Navrhujem zobrať si z neho príklad. Pri príležitosti Medzinárodného dňa materinskej reči namiesto ďalších rezolúcií a petícií a zachraňovania kultúrnej rôznorodosti povedať pekne nahlas jedno pekné, bárs aj nespisovné slovo vo svojej materčine. A potom každý deň ďalšie. Začať môžeme aj hneď mojimi obľúbenými slovami hokerlík, kofa a frikulín. Skúste si spomenúť, ako vás oslovovala vo chvíľach pohody stará mama a možno tým oživíte nejaké pekné slovo, ktoré bolo už na umretie. Frndolína. Tak oslovovala babka mňa, keď som sa vyparádila do starých kombinačiek a spodničiek za princeznú. PS: Tento text obsahuje menej ako 600 rôznych slov. Po hodine ručného počítania som si ale výsledkom prestala byť istá

Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní.