prvé vidličky nachádzajú archeológovia v hrobkách čínskych vládcov z bronzovej doby, no ešte ani zďaleka nevyzerajú tak ako tie naše. Ide skôr o bodce či napichávadlá, o ktorých sa predpokladá, že slúžili na zachytávanie potravy a jej obsluhu. Veľké vidličky, ktoré sa používali na porciovanie mäsa, poznali už v Egypte, starovekom Grécku či Ríme. No stále to nebola tá naša dobre známa vidlička, ktorou si môžeme prepraviť nabodnuté jedlo priamo do úst, ale skôr kuchynské a servírovacie náčinie. Vidličky boli zväčša ploché, s dvoma rovnými a dlhými bodcami, a tie sa ostrili, aby dobre prenikali do mäsa a držali na ňom. Priamo pri stole si dlho ľudia vystačili pohodlne s rukami a lyžicou. 

Špeciálne v našich končinách sa tento zvyk držal mimoriadne dlho, až do jedenásteho storočia, keď nás naučili stolovať Arabi. Dovtedy si európsky stredoveký stolovník pokojne zajedol na zrazených doskách namiesto stola. Sedel pred obrovskou misou plnou pečeného mäsa, ktoré si nabodával na nôž a zajedal ho kašou naberanou vlastnou lyžicou. Príbor sa nosil vždy so sebou, niektoré rytierske brnenia mali naň dokonca špeciálne schránky.