my obyvatelia tejto utešenej karpatskej kotliny máme taký milý, v niečom aj užitočný, no v mnohom nepríjemný zvyk. Niet oblasti, v ktorej by sme si nevedeli poochkať, pozúfať a od pľúc pokritizovať, akí sme my len zaostalí, nevzdelaní, celkovo oproti rozvinutému svetu príšerne zadubení a čokoľvek urobíme, vo Viedni to vedia lepšie.

Na jednej strane nás táto prehnaná sebakritika ťahá vpred, no na strane druhej pôsobí značne demotivujúco. Nie div, že sa nezriedka končí pri intelektuálnej ťapákovčine: veď načo sa vôbec do vecí púšťať, keď inde to vedia lepšie. Podobné zmýšľanie bolo donedávna badať aj v našej gastronómii. Stačí, aby ľudia nakukli do Francúzska či Talianska, tam sa lepšie najedli, niečo skúsili, potom prišli domov a hneď bolo všetko pod úroveň, dokonca padli aj slová, že tu žiadna gastronómia nie je a ani nebola. 

Veľmi odvážne tvrdenie, navyše nepravdivé. Vysoká aj nízka gastronómia tu bola. Len na rozdiel od tej francúzskej či talianskej, ktorá sa mohla vyvíjať a kultivovať bez vážnejších ruptúr, tá naša sa stala obeťou dvadsiateho storočia, jeho spoločenských a politických pohybov.