poznajú ju predovšetkým na Slovensku, na Morave, v Poľsku a na Balkáne – v Bulharsku a v Rumunsku. Tam spadá pod ovocné rakije a tá slivková je vraj v Bulharsku známa už od štrnásteho storočia. Dá sa predpokladať, že do našich končín zavítala slivovica práve v tých rokoch spolu s príchodom Valachov zo Sedmohradska a ich valašským právom pre pastierov oviec. Slovenským Valachom, konkrétne oravským a liptovským, ho v roku 1474 v podobe privilégia dal samotný Matej I. Korvín. Valasi boli oslobodení od robôt a cirkevných daní, no na oplátku museli strážiť cesty a hranice. 

Takisto mali povinnosť rukovať. Valašské právo platilo v Sedmohradsku, v Moldavsku, v Podkarpatskej Rusi, v Poľsku, na Slovensku, v Srbsku a Chorvátsku. A všade tam môžeme nájsť dodnes ľudí, ktorí na jeseň zbierajú akurátne dozreté slivky, aby ich hádzali do suda a napokon z nich podľa starodávneho technologického postupu, ktorý do Európy pri niesli v jedenástom storočí Arabi, vyčarili číry, na slnku sa trblietajúci sa nápoj, voňajúci po slivkách a kôstkach.

Slivovica sa teda v našich krajoch zrejme pije už od pätnásteho storočia, čiže zhruba päťsto rokov.