ide vraj o slovenské a juhomoravské špecifikum. Nikde inde o takom niečom nepočuli. Uvariť zemiaky v šupke, šupku stiahnuť, zemiaky pomlieť, pretlačiť či nastrúhať, posoliť a spojiť s múkou. Potom si zastať miesto za stolom, ktorý by nemal byť ani veľký, ani malý, pretože človeka čaká dlhá robota so spustenými rukami a ohnutým chrbtom. Cesto sa vymiesi a vytvaruje do dlhého hada, ten sa nakrája a z malých kúskov sa potom vyvaľká tenká placka. Tých placiek je, povedané jemne, neúrekom. Pretože keď už človek robí lokše, nerobí ich štyri ani desať. 

Zo stola sa dvíhajú kúdoly múky, ako tie lokše zručne ženská ruka podsýpa, aby sa nelepili k podložke. Sú krásne jemné a voňajú teplom domova. Čo sa, samozrejme, veľmi hodí v týchto mesiacoch, keď sa k nám čoraz viac zakráda nevľúdny čas. Chrbát sa pomaly narovná, napraví sa šatka, aby nelietala do čela, a pristúpi sa k peci, ktorá sála od rána.