na prvý pohľad by človek povedal, že takéto zemité čudo s bylinkovou vôňou, pomerne ťažkou chuťou a suchšou textúrou muselo vzniknúť minimálne niekde v Mezopotámii alebo ho ušúľala nejaká zanietená asýrska matka, keď pri dvanástich deťoch zabudla na sušený bôb, do ktorého jej v noci napršalo. Bôbu jej prišlo ľúto, možno sa aj bála, čo jej na to povie šetrná prastará matka, tak ho šupla do mažiara, premenila na kašu, pridala nejaké tie koreniny a celé to vypražila na oleji, aby to chytilo patričnú kôrku. Falafel bol na svete.

Tak by to možno bolo po správnosti, keby sme vychádzali len z toho, čo pred sebou na tanieri vidíme: jednoduché, takmer prvotnopospolne vyzerajúce jedlo. Problém však je, že niečo také ako falafel – čiže karbonátok z pomletého bôbu či cíceru – nikde nik nespomína. Mlčia o tom védy aj Biblia, dokonca aj antické, stredoveké či renesančné kuchárske zápisy.