tak, ako má Neapol svoju pizzu, Miláno svoje rizoto, Boloňa svoje ragú či Rím svoje caccio e pepe, tak aj Janov prispel svojou troškou do mlyna a talianskej gastronómii vymyslel pastu, ktorá sa dnes vyskytuje skoro v každej poriadnej talianskej domácnosti. A to nie v podobe nakúpeného, remeselne spracovaného polotovaru, ale ako ručne vyrábaný a v chladničke držaný drahokam. Každá rodina ho má zapísaný v hrubej knihe receptov zdedených po prababičke, každá ho robí trošku inak a s trošku pozmenenými ingredienciami. 

Tie medzi sebou skrývajú zväčša jeden kľúčový aspekt, ktorý robí ich pesto takým výnimočným. Recept, samozrejme, zdedili spolu s ťažkým kamenným mažiarom a dreveným tĺčikom, pretože ak drviť pesto, tak jedine drevom. Hovorí sa, že je to práve pesto – jednoduchá cesnaková pasta drvená v mažiari s borovicovými semienkami –, čo si talianska kuchyňa suverénne preniesla z tej starovekej rímskej až do dnešných čias.