kto ju skúsi, málokedy obanuje, hoci na prvý pohľad panzanella nevyzerá dvakrát vábne. Najmä v tých rozdrobenejších a najemno nakrájaných verziách. Človek má pocit, akoby mu servírovali navlhnutý piesok. No ani pri väčších, názorne odfláknutých a benevolentne rozšafných verziách v podobe nahrubo vyvedeného šalátu človek neumiera od očarenia. Stačí však jeden hlt a pochopí: v ústach sa mu rozložia všetky vône, ktoré po ceste letným Talianskom pozbieral.

Stretnú sa zrazu na jednom mieste a spôsobia taký výbuch, že sa pretaví do náhlej radosti, ktorá musí von v podobe vzdychu či úsmevu. A presne na túto, pre Stredoeurópana nezvládnutú emóciu ten taliansky čašník čaká. Pretože vie, že vám práve dal na stôl národný poklad, esenciu toho, čo Taliansko znamená, a ten váš vzdych práve preto očakáva. Panzanella je totiž jedlo talianskej renesancie a tú aj naplno stelesňuje. Už len tým, že prináša starému chlebu nový život – znovuzrodenie.