keď sú čerstvé, sú krehké, no našinec sa k nim dostáva skôr vtedy, keď sú tvrdé ako šľak. Rozvoniavajú však doďaleka mandľami a maslom, a tak nik neodolá. Zahryzne sa. A hneď vie, že je zle. Buď prišiel o zub, alebo rovno o dušu. Pretože kto ochutnal cantuccini, vie, že nezostane pri jednej, ba ani pri dvoch. Ešteže ich k tomu sladkému vínu ponúkajú len zopár, inak tam sedí doteraz a chrúme.
Tento milý a starý rituál, podávať k Vin santo – svätému vínu, o ktorom zlé jazyky tvrdia, že ide priamo o stredoveké omšové víno – malé cantuccini, sa v Toskánsku vyskytuje vraj už od renesancie, keď ich začali najprv vypekať v starodávnom toskánskom meste Prato a neskôr sa ich sláva rozšírila po ostatných mestách tak rýchlo, že pristáli rovno na stole rodiny Mediciovcov vo Florencii a odtiaľ už nezmizli.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.