trinásť nových europoslancov nepovedalo zatiaľ nič, čo by sme si mali pamätať dlhšie, ako do prvého povolebného dňa. Niežeby sa dal očakávať opak, keďže strany až na pár výnimiek dlhodobo posielajú do volieb neznáme tváre alebo dosluhujúcich starých bardov, ktorí za odmenu dostanú lukratívne a dobre platené miesto v Bruseli. Samozrejme, našli sa i výnimky, ako bol Richard Sulík alebo Michal Šimečka, ktorí je medzi ľavicovými liberálmi jednou z najvýraznejších osobností. 

Dôležitejšie, ako to, kto do parlamentu nastúpi, je dáma, ktorá do parlamentu, dúfajme, najbližších päť rokov nastúpiť nebude musieť.  Miriam Lexmann je vďaka bizarnému rozdeleniu mandátov v roli čakateľky. Poslankyňou sa stane jedine v prípade, že Veľká Británia, ktorá je v Európskom parlamente pre mnohých, vrátane autora tohto textu, hlasom rozumu, z EÚ odíde.

Staré pravidlo znie, že politik myslí na budúce voľby a štátnik myslí na budúce generácie. V cynickej politike na Slovensku sme si zvykli, že od politikov očakávame bazálne minimum. O to viac prekvapilo, že prvé štátnické vyjadrenie za posledných mnoho rokov vyšlo z úst nováčika na politickej scéne. 

Lexmann vie, čo je pre EÚ podstatné. Dokázala to i svojím vyjadrením. „Ľudia, ktorí ma nepoznajú, mi píšu a volajú, že teraz už čakáš len na ten brexit. Nemôžem však povedať, že netrpezlivo čakám na brexit, lebo vidím vyšší záujem v tom, aby ten brexit nenastal.“ Slová Lexmann sa stratili v povolebnom šume, avšak Lexmann môže byť nádejou, že kresťanskí demokrati, konzervatívci a pravicová časť občianskej spoločnosti našli osobnosť, ktorá dokáže spájať. Tridsať rokov od Novembra by bola Lexmann len druhým politikom, ktorému by sa to mohlo za priaznivých podmienok podariť.

„Prvé štátnické vyjadrenie za posledných mnoho rokov vyšlo z úst nováčika na politickej scéne.“

KDH na čele s Hlinom sa podarilo do politiky dostať nových a kvalitných ľudí. Za éry predsedov Hrušovského a neskôr Figeľa bola práve personálna politika a flagrantná neschopnosť priniesť do hnutia nové odborne zdatné tváre jednou z príčin, pre ktoré sa hnutie nedostalo do parlamentu. Dlhé roky do KDH nielen že posily neprichádzali, naopak, KDH zažilo tri vlny exodov. 

Takmer 10 % vo voľbách je preto pre KDH obrovským úspechom, ktorý z KDH spravil jedného z dvojice víťazov volieb. Posledné akvizície v KDH na čele s Lexmann a Janculíkom demonštrujú, že s KDH treba rátať. 

Naopak OĽaNO, ktoré má pomerne výrazné konzervatívne krídlo, sa po ďalších nezmyselných excesoch Igora Matoviča len tesne dostalo cez hranicu 5 %. S odchodom výrazných tvári tohto bizarného hnutia ako je Erika Jurinová alebo Jozef Viskupič sa popularita OĽaNO začala scvrkávať. V prípade, že Veronika Remišová odíde do strany Andreja Kisku, bude pravdepoboné, že OĽaNO odíde do politického zabudnutia. 

Igor Matovič ale nie je v politike nováčik a urobí všetko preto, aby sa cez 5 percentnú hranicu dostal. Výzva na vytvorenie nového SDK je tak predovšetkým snahou o zachovanie vlastnej politickej existencie, pre ktorú nebude váhať vziať na kandidátku SMK, alebo politických exotov ako bola Helena Mezenská alebo Štefan Kuffa. Po týchto voľbách sa držme, nebude zúriť len Smer ale aj Igor Matovič.