v bežnej reči sa v politických súvislostiach často zvykne hovoriť o „totalite“ v zmysle totalitného režimu. Počúvame alebo čítame napr. o tom, že nám hrozí „návrat totality“, že treba „zastaviť totalitu“ alebo o tom, ako to bývalo „za totality“. Sú však dobré dôvody, prečo by sme mali rozlišovať medzi „totalitou“ a „totalitarizmom“.

Slovo „totalita“ pôvodne neznamená nič zlé. Totalita znamená všeobsiahlu celistvosť alebo „celosť“ niečoho, nejakej veci alebo javu. Takto môžeme hovoriť napríklad o nejakej ľudskej spoločnosti „v jej totalite“, teda ako súhrne všetkého čo táto spoločnosť obsahuje, jej jednotlivých zložiek osve aj v ich celkovom súčte, a tiež v novej kvalite, ktorú tento súčet vytvára. (To posledné platí len za predpokladu, že spoločnosť pokladáme za kvalitu sui generis, za viac než len prostý súčet jednotlivcov, rodín alebo jej iných partikulárnych zložiek.) „Totalita“ nejakej veci je teda všetko, čo je možné o tejto veci vypovedať, k čomu sa už nedá nič dodať a vlastne sa z toho nedá ani nič odobrať. Ak by sme niečo odobrali, totalita by už nebola totalitou, a ak chceme niečo pridať, potom je náš pôvodný výpočet prvkov, vlastností a vzťahov nekompletný, a teda (opäť) nevystihuje skutočnú „totalitu“ opisovanej veci alebo javu.

Slovo totalitarizmus sa zaužívalo na označenie politického režimu, ideologického systému, resp. hnutia, ktorého programom je totálne ovládnutie človeka, spoločnosti a sveta. To znamená: človeka, spoločnosti, sveta v ich totalite. K totálnemu ovládnutiu patrí aj totálna mobilizácia. V tomto zmysle možno hovoriť napr. o totalitných režimoch, totalitných hnutiach alebo totalitných praktikách.