tento druh  „dobre mienených rád“ nás v rôznych obmenách sprevádza celé trvanie našej politickej existencie. Podľa nich by sme sa mali nebodaj hanbiť, že vyznievame „príliš odborne“ a nemáme osvojený jazyk drevorubača. Otvorenosť pri obhajobe hodnôt bola vysmiata ako „prílišná hodnotová vyhranenosť“. Plán, ako preniesť Slovensko do 21. storočia, bol potvrdením politickej neschopnosti trafiť dopyt: mali sme hlasnejšie bliakať o tom, koho zavrieme do basy. 

Keby sme sa riadili výsledkami posledných volieb, asi by sme mohli zhodnotiť, že odmietnutie týchto rád bolo chybou. Ak sa však na to pozrieme cez prizmu spoločenských následkov, možno nás to privedie k inému záveru. 

Pod vplyvom tohto druhu populizmu sa politická súťaž zmenila na ring, v ktorom viac než odborné argumenty rozhoduje rýchlosť, akou sa generujú čo najväčšie hlúposti. Politická ponuka vychádza z prezumpcie, že voliči sú natoľko blbí, že k nim nemožno hovoriť už ani v rozvinutých súvetiach.