v situácii, keď sa nákaza zjavne vymkla akejkoľvek kontrole, bolo logické si problém zmapovať. To je odkaz na situáciu na jeseň, keď plošné testovanie dávalo zmysel. Inštinktu získať dáta, vedieť, ako na tom sme, sa nedá nič vytýkať.

Po plošnom testovaní – zmapovaní – už mala logicky nastúpiť fáza manažovania krízy, nie ďalšie či opakované mapovanie.

Manažovanie v prvom rade znamená poctivé trasovanie nakazených, čo sa, žiaľ, nikdy nestalo. Lebo celou pointou testovania nebolo len zistiť rozsah problému, ale následne spustiť kroky na zastavenie šírenia. To čiastočne dosiahlo aj samotné testovanie – treba veriť, že veľa pozitívnych skutočne ostalo doma. Ale prax z iných krajín, ktoré s covidom bojovali úspešnejšie ako my, ukazuje, že treba aj dôverovať, aj preverovať formou aplikácií či inak. A nám, žiaľ, trasovanie nikdy poriadne nefungovalo.

Ďalšou súčasťou manažovania malo byť rozšírenie kapacity na PCR testovanie.  Dá sa rozumieť tomu, prečo v úvodnej fáze boli použité Ag testy – vyhodnocovanie PCR testov je komplikovanejšie a náročnejšie na personál. Ale po roku krízy už sme mali čas na dobudovanie kapacít, už dávno sa oveľa viac malo testovať PCR testami. Ag testy nezachytávajú v dostatočnom počte bezpríznakových chorých, dávajú ľuďom falošný pocit istoty, a preto ich masové nasadenie nikdy nemalo byť trvalým riešením, maximálne tak na občasné pretestovanie ohnísk nákazy. Dnes by sme už mali robiť desiatky tisíc spoľahlivejších PCR testov denne, nie iba čosi vyše desaťtisíc, ako tomu je.

Na problémoch kapacity zlyháva aj tretí komponent manažmentu pandémie – očkovanie. Nie je to tak, že očkujeme málo len vinou nedostatku vakcín. To nevysvetľuje napríklad, prečo druhú dávku vakcín dostalo koncom marca len niečo vyše 40 percent ľudí v domovoch sociálnej starostlivosti, lebo patria medzi prioritné skupiny a vakcín už prišlo dosť na preočkovanie úplne všetkých ľudí v DSS. To isté platí pre ľudí nad 80: patrili do úplne prvej kategórie, nie je ich veľa a napriek tomu je ich preočkovaných sotva 40 percent. To nemohli spôsobiť zlyhania v dodávke vakcín, tých prišlo pre tieto skupiny dosť. To sú zlyhávania na našej slovenskej strane.

Je viacero dôvodov, prečo sa tak ešte nestalo, ale jeden z najväčších sú chýbajúce kapacity. Niekto musí proces naplánovať, niekto musí urobiť informačnú kampaň, niekto musí vakcíny podať atď. Na ministerstve zdravotníctva a v samosprávach však nie je neobmedzený počet ľudí. Ak tí istí plánujú každý boží týždeň plošné testovanie, tak už pri najlepšej vôli nestíhajú robiť iné, dôležitejšie veci. Opakované plošné testovanie tak prestáva byť riešením, ale stáva sa brzdou pri riešení krízy.