ako postrehla moja kolegyňa v Progresívnom Slovensku Simona Petrík, suma 25,50 eura mesačne na jedno nezaopatrené dieťa za posledných 6 rokov „sociálnodemokratickej“ vlády stúpla presne o euro, čo je výsmech. 

Nemám výhrady ani proti čerstvo oznámenému jednorazovému príspevku 333 eur na každé dieťa v hmotnej núdzi. Mnohé iné vyspelé krajiny urobili podobne. 

Dve veci by to chcelo robiť inak. 

Tou prvou je adresnosť. Veľmi chýba poctivá analýza: kto bol najviac postihnutý krízou, ako a prečo? Sú časti spoločnosti, ako deti či zdravotne postihnutí, ktorým treba pomôcť tak či tak, lebo je to naša ľudská povinnosť. Ale drvivá väčšina schém pomoci by mala zohľadniť potrebu a význam pre hospodársky chod štátu. Aby sa nám nestalo, že sanujeme časť ekonomiky len preto, lebo je na tom politická zhoda, ale zabudneme na inú, ktorá bola postihnutá horšie, ale nemá svojho šampióna v koalícii. Alebo že necháme pokľaknúť sektor, ktorý generuje viac pracovných príležitostí a daňových príjmov ako tie, čo zachraňujeme. A v konečnom dôsledku sme všetci chudobnejší, lebo štát preplatí na nezamestnaneckom príspevku a nebude dosť na školy, nemocnice či zníženie emisií. 

Chýba aj poctivé stráženie si zdrojov. To je druhá slabina prístupu vlády. Ideálne by pomoc dostali všetci a bola by štedrá, ale v praxi, samozrejme, peňazí nikdy nie je dosť a treba si nielen dobre vyberať, komu pomôcť (pozri vyššie), ale aj strážiť pokladnicu. Lebo dlhy bude treba raz splatiť. A keď to počas pandémie s výdavkami prepískneme, úroky a splátky budú ťažiť ďalšie generácie. 

Je logické, že vinou pandémie idú financie viac do deficitu a krajina do dlhu, ale nemuselo to byť až také zlé. Tu bije do očí hlavne tých 478 miliónov eur vynaložených na plošné testovanie. To na jeseň, keď sme stratili prehľad o šírení vírusu, sa ešte dá pochopiť (stálo cca 70 mil. eur), tých následných 400 miliónov na mesiace trvajúci „plošný skríning” už nie. Tých 400 mil. eur by postačilo aj na 10 nových nemocníc, alebo – späť k téme prídavkov – na zásadne štedrejšiu pomoc tým, ktorých kríza postihla najviac. Tu už neplatí, že „aj by sme pomohli viac, ale nemôžeme“, fiškálna situácia nie je len produktom pandémie či rozkrádačiek Smeru,  už je aj vizitkou hospodárenia tejto koalície.