výber medzi dotovaním profesionálneho a mládežníckeho športu je falošná dilema. V dobre fungujúcej spoločnosti a v dobre fungujúcom štáte sa navzájom dopĺňajú. Veľa detí začne športovať pre radosť a veľa na popud rodičov, ale aj tie – a mnohé ďalšie – si prirodzene hľadajú vzory zo sveta profesionálneho športu. Sám som ešte ako aktívny pretekár-jachtár už od detstva hltal knihy Richarda Konkolského. Koľkým mladým cyklistom visí na stene v detskej plagát Sagana?

Tieto vzory bez pomoci zo strany štátu – aj na profesionálnej úrovni – nevyrastú. Veľa zaplatia sponzori, ale plne pokryť náklady zo súkromných zdrojov, to sa podarí len absolútnej špičke, pár ľuďom. Spoliehanie sa len na súkromné zdroje znamená, že v praxi majú oveľa väčšiu nádej stať sa profesionálmi deti bohatých rodičov, čo je nezdravé a diskriminačné. A súkromné zdroje sú málokedy pripravené postaviť infraštruktúru, bez ktorej sa žiadny profesionálny športovec, chudobný či bohatý, nezaobíde: plavárne, kryté kurty, atletické ovály či cyklodrómy (tie potom, samozrejme, využívajú aj amatéri a mládež).