som človek protestov. Bol som na námestiach v novembri 1989, bol som v uliciach v 90. rokoch na protestoch proti mečiarizmu. Zažil som, keď sa podporovatelia Mečiara pustili do šéfredaktora tohto časopisu, prišiel tam na námestí o svoju tašku, ktorú mu potom vrátil na výsluchu príslušník SIS. Bol som na námestiach aj nedávno po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Som presvedčený zástanca slobody prejavu a zhromažďovania, pretože som prvých 20 rokov života prežil v režime, ktorý takéto slobody potláčal násilím a trestal väzením.

Napriek tomu si myslím, že v prípade nedávnych protestov proti očkovaniu v centre Bratislavy polícia zlyhala, tak ako zlyhala v prvý deň protestov pred parlamentom. Vzhľadom na počet protestujúcich nemohol byť v prípade aktívnejšieho prístupu policajného zboru problém zabezpečiť na jednej strane právo na realizáciu práva protestujúcich zhromažďovať sa a vyjadriť svoj názor, ale na druhej strane ochrániť občanov, ktorí sa stali terčmi útokov protestujúcich a zabrániť hodiny trvajúcej blokáde centra hlavného mesta. 

Vyjadrenie policajného prezidenta Kovaříka, že občania si majú zvykať na to, že demonštranti ich majú právo obmedzovať v bežnom spôsobe života, považujem za rezignáciu na niektoré zo zákonných úloh policajného zboru. A nielen tento moment otvára diskusiu o jeho spôsobilosti kvalitne a v súlade so zákonom vykonávať funkciu.

Tu však treba veľmi pozorne a citlivo oddeľovať reálne zlyhania polície od snahy ficovskej garnitúry vniesť do radov bezpečnostných zložiek ešte väčší chaos a nedôveru a nabúrať beztak krehkú dôveru k nim u verejnosti. Vyšetrovatelia sú už naozaj blízko ficovských politických špičiek, v ich biznis pozadí už siahajú na prvú ligu, za ktorou sú už len ich politickí krstní otcovia. Všetkým slušným a schopným policajtom treba držať palce a chrbát, aby mohli (aj keď pod veľkým tlakom nielen kriminálneho prostredia) robiť svoju prácu.

V prostredí, v ktorom je absolútnou prioritou dôsledné vyšetrenie korupčných a mafiánskych schém nedávnej minulosti a potrestanie riadne usvedčených vinníkov, bez čoho nie je možné navrátiť aspoň elementárnu dôveru vo funkčnosť štátu a stranícky politický systém, je zložité vyvodzovať zodpovednosť za iné profesionálne pochybenia. Lebo „vyšší princíp“. 

Aj tento moment v súčasnosti zachraňuje policajného prezidenta vo funkcii. A asi aj ministra vnútra. Ktorý, pripomínam, nie je len „ministrom polície“, ale aj verejnej správy, kde jeho „performance“ tiež nie je zrovna na olympijskú medailu.