o optimalizácii systému nemocníc sme diskutovali už v roku 2010 pri vybudovaní systému záchrannej zdravotnej služby (ZZS) a operačného strediska ZZS ako koordinátora prednemocničnej zdravotnej starostlivosti. „Mapa” bodov jednotlivých ambulancií ZZS bola hustá, personálne a technické vybavenie špičkové a prednemocničná neodkladná ZS bola u nás v rámci EÚ na špičkovej úrovni. Kvalitná záchranka bola garanciou, že pacient v ohrození života mohol byť transportovaný hoci do vzdialenejšej nemocnice, ale tam, kde bude definitívne ošetrený. Bol tak položený základný kameň optimalizácie a neexistujúce urgentné príjmy, kde by sa o pacienta postarali na úrovni, sme považovali za systémovú chybu, dedičstvo, ktorého sa ľahko zbavíme. Stačí nájsť zdroje a pozrieť sa, ako funguje systém v rozvinutejších krajinách.

Odborníkom sa zdá vyriešenie takéhoto problému ľahké, lebo analyzujú dáta, premyslia riešenia a overia si ich. Následne však narazia na populistický odpor politikov, vrátane tých komunálnych. Už pri prvých debatách sme narazili na nečakaný, nepochopiteľný a neprekonateľný odpor. Verejnosti sme vysvetľovali že perfektne vybavená záchranka odvezie pacienta po ťažkej nehode o pár kilometrov ďalej, do traumacentra, kde sa o neho komplexne postarajú. Cestou stratí pár minút, no zachráni si možno vlastný život. Definitívne ošetrenie v špecializovanom centre, ktoré mu zvýši šancu na prežitie a menšie alebo žiadne trvalé poškodenie. Primátorom sa to nepáčilo. Rozhodli sa využiť svoje konexie spojené s túžbou po opätovnom zvolení a vylobovali si financie pre vlastné lokálne nemocnice. Niekde sa postavil nový pavilón s chirurgickým oddelením, inde krásne pôrodné sály a niekde kúpili nové CT. Veď ich voliči si to zaslúžia. A zaslúžili si čiastočne, nesystémovo a, žiaľ, len napoly zrekonštruované nemocnice v ich mestečku. Nové CT vám totiž nepomôže, keď na oddelení pracuje jeden atestovaný lekár a okrem jeho fyzickej dostupnosti na pracovisku (obvykle 5 dní v týždni, 6 hodín denne), je CT prístroj len kusom železa bez akejkoľvek pridanej hodnoty.

A to sme len pri technike a počtoch zdravotníkov. Ešte nehovoríme o počte nevyhnutných výkonov na získanie a udržanie zručností pre jednotlivých špecialistov.

Ubehlo 10 rokov, mnoho peňazí sa minulo (žiaľ, nie investovalo) do regionálnych, veľmi čiastkových rekonštrukcií, ktoré nikto systémovo nekoordinoval. Premárnili sme desať rokov a minimálne desiatky miliónov eur. Pacienti na Slovensku z nich nemajú úžitok a priepasť sa naďalej  prehlbuje. Je najvyšší čas tento prepad zastaviť a začať konať racionálne, v prospech pacientov. Lebo systém je taký kvalitný, aké kvalitné sú základné služby poskytované konzistentne, garantovane a všade, kde to deklarujeme.

Plánovaná OSN má iste aj slabšie miesta no musíme s ňou konečne začať.