sloboda, ľudskosť a dialóg – to sú tri dôrazy, ktoré som vnímal v posolstvách pápeža Františka počas jeho návštevy Slovenska. Nezostal nič dlžný svojej povesti pápeža, ktorý ukazuje inú tvár Katolíckej cirkvi, než je tá, na akú sme zvyknutí u nás doma.
Vnímam ho ako nositeľa prorockého hlasu. Volá cirkev, aby sa vrátila k svojmu pôvodnému poslaniu a oslobodila sa od pátosu a výsad, ktoré mala v minulosti. Práve za nimi sa s nostalgiou pozerajú mnohí slovenskí klerici. Bolo zaujímavé sledovať, ako mu bozkávajú prsteň a klaňajú sa mu tí, ktorí hlboko opovrhujú jeho posolstvom ľudskosti a lásky a jeho dôrazom na cirkev slúžiacu, a nie vládnucu.
V spôsobe, akým aplikuje biblické príbehy, som opakovane cítil, že čerpá z rovnakých teologických zdrojov, akými je od konca minulého storočia formovaná aj súčasná protestantská tradícia. V tom je pre mňa dôsledným nositeľom odkazu II. vatikánskeho koncilu, ktorý zásadným spôsobom priblížil katolícku teológiu tej protestantskej, pokiaľ ide o prístup k biblickým textom. Závery a program tohto koncilu v mnohých kútoch Katolíckej cirkvi ešte stále čakajú na plnú akceptáciu. V tomto ohľade bol významný najmä prejav pápeža ku slovenským klerikom v Dóme sv. Martina. Určite neznel príjemne biskupom, ktorí na Slovensko radi pozývajú pápežových kritikov a kritikov II. vatikánskeho koncilu.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.