ach to naše školstvo

Školstvo v našej krajine je obľúbenou témou pre kritikov. Prečo je tomu tak? Skrátka, všade, kam nahliadnete, máte plno plodného materiálu, pre túto, zvlášť na Slovensku, obľúbenú disciplínu. Samotný problém školstva totižto presahuje všetky úrovne a poschodia jeho systému. Musíme si uvedomiť, že zlý nie je systém, ale celá paradigma, na ktorej školstvo stojí, respektíve padá.

aká je škola Márie Terézie?

Aby sme mohli naozaj porozumieť, prečo nie systém, ale celá paradigma školstva dnes už nesedí, musíme sa pozrieť na to, ako a za akým účelom vlastne vznikla. Vráťme sa do roku 1774, roku, kedy Mária Terézia zaviedla povinnú školskú dochádzku. Učinila tak z čisto praktických dôvodov. Potrebovala vychovať množstvo úradníkov, ktorí mali spravovať krajinu, dôstojníkov, ktorí by velili armáde, ale rovnako potrebovala naučiť celé obyvateľstvo rozumnejšie a efektívnejšie poľnohospodáriť. Neskôr sa k tomu samozrejme pridávali aj potreby priemyselnej revolúcie a industrializácie. Jednoducho povedané, štát si cez školstvo vychovával presne takých zamestnancov, akých si daná doba vyžadovala. Tomuto účelu bolo podriadené absolútne všetko. Veľkosť tried, počet žiakov, dĺžka vyučovania a jeho priebeh či spôsob výkladu pedagóga. Všetko od vecí technických, až po samotnú filozofiu.

aká je škola dnes?

Odpoveď na otázku, čo je to škola, by sa mala prirodzene meniť počas storočí a desaťročí. Veď ako by mohla paradigma z 18. storočia ponúknuť kvalitnú odpoveď na otázku, čo je to škola dnes. Problém je práve v tom, že model Márie Terézie v hrubom stále platí. A ak niekto namieta, že naozaj len v hrubom, tak áno, jej model kozmeticky upravili súdruhovia, ktorým však o moderné hodnoty fungujúceho sveta v 20. storočí nešlo ani náhodou. Zmenili sa azda pomenovania mužského rodu, z monarchistického štít a meč, na komunistický dub a stroj. Príznačné. Ak sa niečo naozaj zmenilo, tak len ideologický balast.

Faktom zostáva, že paradigmu, ako má školstvo vyzerať, máme z 18. storočia a systém v nej z 50-tych rokov. Takto hrdinsky vyzbrojení sme sa ocitli v 21. storočí, storočí inovácií, umelej inteligencie a revolučných vecí v každej oblasti života a práce. Môžeme sa potom diviť, prečo nevieme vychovať ľudí konkurencieschopných v dnešnom svete? Škola Márie Terézie, ani škola súdruhov, ktorú tu doteraz máme, nebola nikdy uspôsobená na rozvíjanie osobnosti, či tvorivosti žiaka. Preto otázka, prečo škola nerozvíja myslenie a schopnosť spolupráce je bezpredmetná – predsa si to nikdy ani nekládla za cieľ. Na školu dnes kladieme logicky úplne iné nároky, než na aké vznikla v 18. storočí, no veľmi sa čudujeme, prečo ich nespĺňa. Ak ich chceme splniť, musíme dať zbohom Márii Terézii a taktiež zbohom súdruhom.

aký je význam školy dnes?

Školstvo v 21. storočí by malo mať podľa mňa v skratke tri základné úlohy. Ako prvé má pripraviť žiaka tak, aby sa vďaka nadobudnutým vedomostiam uplatnil čo najlepšie na trhu práce. Úspech školy teda môžeme hodnotiť skrz to, ako veľmi pomohla žiakovi nájsť si dobré zamestnanie, no taktiež v tom, ako ho pripravila, aby aj on sám pracovné miesta vytváral. A tu sme pri našej tragédii. Budem nepríjemný, ale študent po absolvovaní stredoškolskej dochádzky nevie zúročiť nadobudnuté vedomosti. Česť výnimkám, no sú buď dávno prekonané, alebo úplne nepotrebné. Takže nebuďme prekvapení, že budeme najbližšie roky montérmi nápadov, ktoré vytvoria šikovní ľudia z iných krajín. Musíme sa preorientovať na vymýšľanie nových vecí, no tie prinesú len kreatívni ľudia s ideami, s odvahou a schopnosťami pracovať v tíme, ktorých v našej paradigme ale náš systém nevychováva. V dôsledku toho sme na najlepšej ceste k tomu, aby sa ekonomický potenciál našej krajiny vyčerpal a následne zdegeneroval.

Druhou úlohou školy by malo byť zabezpečenie kvalitného sociálneho kontaktu. Tu však opäť platí, že model Márie Terézie takúto ambíciu nemal. Štátne školstvo i dnes kladie na vzťahy študentov v škole len minimálny dôraz a nevytvára prajné prostredie na ich vzájomné aktivity. A tak napokon zostáva len tretia úloha, jediná, ktorú školstvo stále spĺňa. Jediným významom školy pre dnešný svet je byť odkladacím miestom pre deti, kým ich rodičia pracujú.

ako ďalej? 

Ako dokázať, aby škola nebola len odkladacím miestom študentov, ale aby aj aktívne prispievala k ich rozvoju? Domnievam sa, že toto je, síce nepríjemná, ale kľúčová otázka dnešného školstva v našej krajine. Riešenie je zmena uvažovania v celej šírke. Riešením je zmena stáročiami zakorenenej paradigmy. Zmena technická, praktická, ale aj filozofická. Zdá sa to nemožné, nakoľko školský systém je zo zásady rigidný a konzervatívny, no niekde však začať musíme. Ak nie, vlak ktorý nám uniká už nikdy nestihneme.

Som realista a je mi jasné, že ako spoločnosť na takúto paradigmatickú zmenu intelektuálne nemáme. Slovensko stále nedokáže dať zbohom ani Márii Terézii, ani súdruhom, a to nie len v oblasti školstva. Len škoda, že nás to stojí tak veľmi veľa.

milo Hasala je členom novovzniknutej mladej redakcie .týždňa a študentom na Gymnáziu Jura Hronca. 

Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.