debata pred Prezidentským palácom
Na proteste na podporu nominácie poslanca za SNS Rudolfa Huliaka sa 23. októbra stretlo pred Grassalkovičovým palácom stovky ľudí. Niektorí z nich mávali slovenskými vlajkami, kým dav skandoval „My chceme Huliaka!“. Mne sa podarilo osloviť zopár protestujúcich a opýtať sa ich na ich názor.
„Dobrý deň, o čom je tento protest?“ opýtala som sa troch pánov, ktorí stáli na múriku Fontány mieru pred Prezidentským palácom a tlieskali organizátorom protestu po ich záverečnom prejave.
„O čiernom pive,“ zasmial sa jeden nich. Na čo konkrétne narážal, som neprišla, tak som jeho odpoveď odignorovala. Hneď na to mi druhý pán povedal, že je to protest proti prezidentkinmu rozhodnutiu nevymenovať Rudolfa Huliaka za ministra životného prostredia.
„To je ten politik, ktorý hovorí, že medvede sú biologická zbraň?” opýtala som sa. Tu sa naša debata začala.
Nie je veľmi podstatné, čo všetko sme stihli rozobrať. Dôležité je však spomenúť, že ich argumentom na známy nezmyselný výrok o medveďoch bolo „veď medvede sú súčaťou biológie, tým pádom sú biologická zbraň”. Nezáležalo na tom, koľko pádnych protiargumentov som im opätovala, nezhodli sme sa. Dokonca ma ani nepočúvali.
„Slovák kričal na Rusa, snažiac sa ho presvedčiť, že v Rusku sa žije lepšie.“
Z ich pohľadov som necítila žiaden záujem o môj názor, len čistú nedočkavosť, kedy sa opäť dostanú k slovu. Podobne to bolo aj s údajným zavedením masturbačných miestostí progresívcami, či „zrovnoprávnením sedemdesiatich siedmich pohlaví“. Keď som sa napríklad opýtala, odkiaľ zobrali číslo sedemdesiat sedem, prerieknutím mi povedali, že si ho vymysleli. Neskôr mi bolo ozrejmené, že sa nechali inšpirovať pesničkou Sedemdesiat sukien mala.
výmena názorov medzi Rusom a Slovákom o živote v Rusku
Po zhruba dvadsiatich minútach sa do debaty zapojil ďalší človek – nový člen tejto partie, ktorý pochádza z Ruska. Čo ma celkom prekvapilo, bolo, že on sám nevedel, na akom proteste sa ocitol. Rozhodol sa naň s kamarátmi ísť preto, lebo v Rusku protesty nemajú. „Toto všetko by bolo rozpustené políciou do piatich minút,“ povedal. Tiež nechápal, prečo by niekto protestoval proti rozhodnutiam našej prezidentky. Podľa jeho slov je totiž dokonalá. Keď som mu však vysvetlila, že tento konkrétny protest organizuje politická strana, ktorá má ideologicky veľmi blízko k Rusku, vtedy si uvedomil, že toto nie je protest, na ktorý by ho jeho morálne zásady doviedli.
Dozvedela som sa, že z Moskvy sa mu podarilo dostať vďaka práci, no jeho žena musela v Rusku ostať. Tiež spomenul, že patrí k minorite Rusov, ktorí s domácou politikou nesúhlasia.
V tom nás započul okoloidúci protestujúci. Keďže voliči SNS, ktorí sa na proteste stretli, sú často sami sympatizantmi Ruska, vedela som kam táto debata bude smerovať. Netrvalo ani päť sekúnd a mne sa naskytol celkom ironický pohľad. Slovák kričal na Rusa, snažiac sa ho presvedčiť, že v Rusku sa žije lepšie. Medzitým mi pán, s ktorým som sa rozprávala predtým, niečo hovoril, no ja som ho nepočúvala. Nevedela som sa sústrediť. Vedela som myslieť len na to, ako sa odtiaľto dostaneme. Ako docielime to, že sa začneme navzájom počúvať a nebudeme len jeden druhého bezhlavo presviedčať o vlastnej pravde?
možno raz…
Slováci sú chameleóni. Žijeme si svoj pokojný život, no akonáhle zacítime blížiace sa nebezpečenstvo, zaujmeme obrannú pozíciu. Premeníme sa na to, čo nám momentálne vyhrá hádku v komentároch pod facebookovým príspevkom. Vieme byť virológmi, geopolitikmi, odborníkmi na hocijaký regionálny konflikt, ktorý sa momentálne odohráva či psychológmi zameranými na rodové identity.
Kedy ale začneme byť ľuďmi? Ľuďmi s empatiou, ktorí vedia počúvať jeden druhého, vedia sa vžiť do strastí iného národa a vedia ľudí prijať takých, akí sú. Kedy konečne pochopíme, že aj keď máme Tatry, halušky a fujaru, stále nie sme pupkom Európy a od iných národov sa môžeme tiež niečo sem-tam naučiť? Kedy konečne pochopíme, že nie, nevieme všetko?
Raz. Raz to príde. Verím tomu. Keď dokázal Ľuboš Blaha prejsť z liberálneho podporovateľa LGBTI+ komunity ku komunistovi, ktorý si v kancelárii zvesí portrét prezidentky a nahradí ho Che Guevarom, tak aj Slováci sa raz naučia pozrieť ďalej ako za vlastný nos. Potrvá to, ale nádej tu existuje. Mladá generácia má možnosť od mladého veku cestovať a spoznávať nové kultúry. Nemôžeme mať našim rodičom za zlé, že oni takú možnosť nemali a teraz sa boja všetkého, čo nám je len o centimeter vzdialené. Spali sme tridsať rokov a len teraz sa začíname prebúdzať, preto verím, že tento zlý sen raz skončí.
aneta Andraščíková je členkou novovzniknutej mladej redakcie .týždňa a študentkou Žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave.
Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.