moja posledná skúsenosť s davom ľudí v uliciach bola nemilá. Ako zamestnankyňa jedného z obchodov na centrálnej Dublinskej ulici som mala tú možnosť zažiť tam novembrové nepokoje a rabovanie z prvej ruky – zamknutá s kolegami a zákazníkmi niekoľko hodín, dívajúc sa z okien na ničivú silu davu, potom evakuovaná políciou cez nočné ulice Dublinu do bezpečia. Predstava účasti na akomkoľvek davovom podujatí sa pre mňa od tej chvíle stala nepríjemnou, vyhýbala som sa im, ako to len bolo možné: barom, koncertom, plným predvianočným trhom. Hnevlivé pokriky z úst mužov, hoc i len na stanici, mi dvíhali adrenalín a aj žlč.
A napriek tomu, že som si bola istá, že protesty v Bratislave určite nebudú nijako podobné Dublinu, predsa len som zvažovala, či sa ich zúčastniť. Nebude stačiť moja tichá podpora? Ľudia z môjho okolia poznajú moje názory. Vedome som si bola istá, že sa nemám čoho báť, podvedome som ale cúvala, ako to len išlo.
Nakoniec som sa na minulotýždňový protest však predsa len rozhodla ísť a dať šancu nielen udalosti ako takej, ale aj sama sebe. Chcela som vyskúšať, ako ďaleko siaha môj strach a či sa mi ho vôbec podarí zbaviť. Veď kde inde to skúsiť, ak nie tam, kde sa zvyčajne cítim doma? V taške som mala rukavice, pod pančuchami termo, s kamarátkou sme stáli pod oknami Milosrdných vysvietenými večernou omšou a okolo nás bolo množstvo mladých chlapcov, prevažne vysokoškoláci a stredoškoláci, ktorí prišli s celými partiami. Počasie na mobile mi ukazovalo sotva tri stupne, na pódium zboku vystupovala mladá herečka Annamária Janeková a mne bilo srdce ako o závod. Jej reč podobne ako neskôr reč predsedu PS Michala Šimečku vyvolala v hlúčiku ľudí, čo stál okolo, azda najväčšiu odozvu. Mladí chlapci z celej sily tlieskali, prejav si natáčali, súhlasne pokrikovali a jeden druhému dookola vraveli: „Presne, presne“,„Celkom dobrý je“,„Ježiši, ale je zima“. Slová herečky o mladých, o ich podstate v tejto krajine a o tom, ako je to práve Ficova garnitúra, ktorá sa ich pokúša pripraviť o lepšiu budúcnosť v tejto krajine, tak zrazu získali nielen hlasy, ale aj tváre – boli všade okolo mňa, priateľsky sa postrkovali, fúkali si do dlaní a fotili si všetky bannery, na ktoré telefónmi boli v tom šere schopní zaostriť. „Chlapci, chlapci, natočte to, minule nám občiankárka neverila, že sme boli, tak nech máme dôkazy,“ smiali sa medzi sebou a na každý príhovor prudko stíchli. Ja som sa na nich nevedela prestať dívať, lebo ktovie, či už mohli vôbec voliť v posledných voľbách, no predsa prišli a nebola v nich únava, ako v tvárach starších ľudí okolo, ani smútok, ako v tvárach mnohých rodičov, čo priviedli aj svoje deti. Bol v nich hnev, ale nie taký, pred ktorým sa človek trasie, bol to hnev, ktorý nepôsobil strašidelne.
Za nami stála iná dvojica, poznateľne ešte mladšia, skandovali potichšie a pomedzi reči sa dohadovali, že na ďalší protest prídu v otepľovačkách a prinesú si palčiaky. Ja a kamarátka, oblečené skôr ako na kávu než do mrazivého podvečera, sme si striedali rukavice a obe sme sa nad ich konverzáciou usmievali. Pripadali nám ako deti, hoci boli určite stredoškoláci. Boli autentickí a nehrali sa na dospelákov – prišli dať najavo, že napriek svojmu veku chcú byť súčasťou diskusie o tom, ako má táto krajina vyzerať. A ich odhodlanie, ktoré sme prepočuli, to ich stopercentné nasadenie ísť protestovať zas a znova, boli jednou z vecí, ktoré v tej záplave strhaných tvárí, ktoré sa už roky nevedia dočkať lepšieho štátu, pôsobili ako radiátor, ako vyhriata pec, ako šálka teplého čaju. Ich hnev bol krásny – bol to, pravdaže, spravodlivý hnev, no jeho výnimočnosť spočívala v čomsi inom. Nebol to hnev, ktorý pohlcuje a ubližuje, ale taký, čo motivuje ku konaniu dobra. A ja som sa obkolesená týmto hnevom cítila viac v bezpečí ako kdekoľvek inde. Bola som v strede nahnevaného davu a ani na moment som sa nebála – mužské hlasy okolo mňa burácali, znelo popiskovanie a masa sa na mňa tlačila zo všetkých strán, ale horiace autobusy a policajné autá z Dublinu boli konečne pochované, ani mi nezišli na um. Som vďačná všetkým z námestia, no predovšetkým mladým, a to nielen za to, že prichádzajú zas a znova, že vedia, čo je potrebné urobiť aj vo veku, kedy by sa mohli starať o celkom iné veci a nik by im to nemohol vyčítať. Som vďačná za to, že majú svoje hodnoty už teraz jasne definované a neboja sa za ne postaviť, že rozumejú významu občianskej angažovanosti a že sa k nej sami vychovávajú. Ďakujem ale predovšetkým za to, že sú nahnevaní. Ďakujem, že sa hneváte. Že to viete robiť slušne.
gabika Sedmáková je členkou novovzniknutej mladej redakcie .týždňa a študentkou Klasických štúdií a Anglickej literatúry na Trinity College Dublin.
Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.