čo ale taká Martinka?

Ju zaraďujeme do kategórie rozprávkových postáv v prevedení političiek. Ak vám automaticky napadla zlá kráľovná zo Snehulienky, máme pravdepodobne veľmi podobné myšlienkové pochody. Na rozdiel od nej však naša ministerka kultúry nemusí hľadať validáciu v zrkadielku, bohato jej na to stačia jej vlastné pomýlené predstavy o svojej osobe. Naša generácia by ju tiktokovým slangom nazvala „delulu“ od anglického slova delusion (veľmi pomýlená predstava). To ona presne je. Človeku, okolo ktorého aspoň prešovským obchvatom prešla sebareflexia by totiž došlo, že keď ho vo vysokopostavenej funkcii nechce viac ľudí, ako chcelo jeho stranu v parlamente, asi by sa mal vrátiť do Markízy. Vlastne počkať... aha, odtiaľ ju už raz vyhodili. Pomysleli by ste si, že by sa začala vtedy nad sebou kriticky zamýšľať, však?  

nie. 

 Tu sa rozprávame o Martine Šimkovičovej, ktorá sebareflexiu necháva každé ráno doma v Kuchyni. Následne si oblečie tradičný detviansky kroj vyrobený výlučne heterosexuálnou ženou, dcéru odvezie do štátnej základnej školy v Bratislave a svoju Kiu (vyrobenú na Slovensku, samozrejme) zaparkuje pred Ministerstvom kultúry, kde pokračuje v očisťovaní slovenskej kultúry pred zahraničnými vplyvmi. 

Mysleli by ste si, že takto vyzerá ráno ženy, ktorá verejne pohŕda všetkým netradičným a neslovenským. No realita slovenskej politiky je predsa len jeden veľký oxymoron. Slovenská ministerka kultúry, presadzujúca slovenskú kultúru a žiadnu inú, býva v Kittsee, ráno si oblieka kúsky dizajnérov, ktorí boli otvorene členmi LGBTQ+ komunity, jej dcéru zavezie osobný vodič do základnej školy pár ulíc od jej domu v Rakúsku, následne pani ministerku do práce a štátnu limuzínu značky BMW zaparkuje pred Ministerstvom kultúry. 

Vlastne ide o klasickú oportunistku. Ako správna členka SNS totiž musí vodu kázať a víno piť. Narozdiel od jej predsedu si však aspoň zatiaľ po víne nesadla za volant. Kým on zrovnáva semafory so zemou, ona to robí so slovenskou kultúrou. Pre ňu totiž začína pri ľudových tancoch a končí pri bratislavských rožkoch. Ak ideme ďalej na západ a miešame do nej slovenskej palete neprirodzené farby, napríklad tie dúhové, Martinka sa nahnevá. A zakáže LGBTQ+ projekty, do ktorých išiel aj tak len zlomok štátnych financií. Pokiaľ sa queer organizáciám podarilo dané projekty presadiť. A potom sa čuduje, že spustí masovú reakciu v podobe petície. 

ach, tie nešťastné podpisy...

V čase písania tohto článku ich je celkovo 188 936, čo je takmer sedemkrát viac, ako je počet ľudí, ktorí ju v septembrových voľbách zvolili. Niekde okolo čísla 150 000 sa rozhodla podať trestné oznámenie kvôli podozreniu z manipulácie, falšovania identity a počtu signatárov petície. A to sa petíciou ešte nestihla ani zaoberať NRSR, ktorá by všetky možné nezrovnalosti v petícii musela aj tak preveriť. Je totiž nepredstaviteľné, aby ich tam pribúdalo toľko a ešte k tomu aj v nočných hodinách! Kto by ju predsa kritizoval? Veď len otvorene šíri dezinformácie, nenávisť, nemá kvalifikáciu riadiť rezort ministerstva kultúry a jej listy vyzerajú, akoby ich zo slovenčiny do slovenčiny preložila cez Google Translate.  

odstúpiť či neodstúpiť?

Márne by sme dúfali, že Martina Šimkovičová nad odstúpením uvažuje. To by vyžadovalo kritické myslenie a sebareflexiu, no tie sa neukázali byť jej silnými stránkami. Ale to je v poriadku. Len to znamená viac práce pre nás, viac vyrábania transparentov a státia v uliciach. Kým tejto slovenskej národniarke nedôjde, že sa má vrátiť domov, do Rakúska. 

aneta Andraščíková  je členkou novovzniknutej mladej redakcie .týždňa a študentkou Žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave.

Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.