svet, ktorému neporozumieme

Hodnotový svet Róberta Fica a členov vládnej koalície je svet, ktorému iba ťažko rozumieme. Je to svet, v ktorom slová ako spravodlivosť a právo nemajú význam, v akom ich chápe väčšina krajiny – a tu sa nebojím tvrdiť, že aj veľká časť voličov koalície. Fico a kolektív žijú v paralelnej realite, ktorá z tej našej vycuciava všetko svetlo a snaží sa nás uväzniť do temnoty. Právo je v tomto vesmíre prostriedok k dosiahnutiu cieľov jednotlivcov, je oslobodené od morálky a etiky, nezaručuje bezpečnosť všetkým, ale iba vybraným jedincom. V systéme spravodlivosti (možno by sme jej ale mali nájsť iný názov) nie je rovnosť, lebo už samotné zákony sa tvoria tak, aby boli na mieru konkrétnym ľudom a ich konkrétnym zločinom. Je to svet, v ktorom môžu ľudia ako je Richard Glück v rozprave posmešne hovoriť o znásilnených ženách, ktoré si odrazu spomenuli, že ich kedysi ktosi znásilnil. Je to univerz, kde Ľuboš Blaha môže prskať a vykrikovať detaily o zdravotnom stave a súkromnom živote dnes už bývalého poslanca Progresívneho Slovenska Tomáša Hellebrandta. Realita, kde Erik Kaliňák môže o Veronike Remišovej (bývalé Oľano) tvrdiť, že ukradla štátne peniaze na svoj dom. A to všetko jedným dychom s tým, že: „Ale veď ochrana žien! Nám na ženách záleží! My chceme byť ako naši vyspelejší susedia, veď sa pozrite za hranice!“

Človeku, čo naivne veril, že cieľom spravodlivosti je potrestať zlo, sa dvíha žlč a tlačia slzy do očí, keď pozoruje ohýbanie práva, ktoré má chrániť celú spoločnosť, jej základné štruktúry, na ktoré sa spoliehal. Očakával ochranu svojho vlastného majetku, svojích  blízkych, svojej osobnej  integrity. To s akou kamennou tvárou, s akým chladom a s akou nadradenosťou koaliční poslanci pristupovali k novele Trestného zákona, a špeciálne, keď dookola opakovali, aká je opozícia zbytočne emotívna, keď sa jedná o zníženie premlčacích dôb pri znásilnení, je až nepochopiteľné. Nemôžeme porozumieť tomu, akí neempatickí, akí suroví a akí hluchí ľudia z koaličných kruhov sú – môžeme sa snažiť koľko chceme,  nedokážeme nepochopiť, kde sa stratilo ich svedomie. A je to dobré. Je dobre, že sme frustrovaní, že zúrime, že sa cítime zradení, ponížení a smutní. Znamená to, že naša realita, hoci pod útokom, stále odoláva.

v dobrej spoločnosti

Ak posledné hodiny tesne pred schválením novely niečo ukázali, tak je to rozmanitosť odpornosti, ktorá je vlastná ľudom okolo Fica. Doteraz ich veľká časť populácie vnímala, ako zlodejov a ich prisluhovačov či nemých prizeračov. Teraz nám však ukázali, že nechcú beztrestnosť týkajúcu sa iba korupcie, podvodov a krádeží – nejde im len o peniaze. O tých sme vedeli, že sa k nim chcú dostať, hoc aj cez mŕtvoly. Ak by im v tejto ceste stáli hocaké hanebnosti na ženách, bolo by im to srdečne jedno, lebo im bola jedno už aj vražda. V rozprave však zneli sporné informácie o tom, či úprava skrátenia premlčacej doby za znásilnenie bola omyl, alebo úmysel. Jedno by bolo potknutie sa o vlastnú nohu a koalícia by ho ešte mohla upraviť. Poslanec Glück, ale neskôr aj spravodajca Tibor Gašpar tvrdili, že ide o úmysel, že chcú, aby sa v tomto Slovensko viac podobalo napríklad Česku. Opakovali, že si vážia ženy a robia to pre ne – to však, ako má zmena ženám, ktoré si traumatizujúcim zážitkom prešli vlastne pomôcť, nevysvetlili. Jediné, čo dosiahli je, že ženy majú teraz vďaka nim kratšiu dobu na to, aby sa spamätali z násilia, ktoré na nich niekto spáchal a našli v sebe napriek všetkej bolesti silu ísť takýto zločin nahlásiť. Koalícia im vzala roky, počas ktorých mohli svoju traumu spracovať, vymaniť sa z toxických vzťahov a strachu a porozumieť tomu, čo sa im stalo. Poslanec Glück sa oháňal tým, že ženy si znásilnenie niekedy aj vymýšľajú a očierňujú mužov. Poslanec Hlina na to jemu a aj Erikovi Kaliňákovi síce povedal, že so svojou mladosťou majú nakladať inak a robiť lepšie veci, naučiť sa nový jazyk či surfovať, no nechutným jadrom rozpravy zostáva, že koaliční poslanci sa predviedli, ako muži, ktorí nenávidia ženy. Ich utrpenie je im ukradnuté, sú voči nemu slepí a nezáleží im na ňom. Otázkou je však to, prečo vôbec trvali na tom, aby takáto zbytočná zmena nastala – nebola to diskutovaná téma, nikto v spoločnosti po nej nevolal. I keď, práve tu sa ponúka možnosť, že síce v slušnej spoločnosti po takejto úprave nikto nevolal, v spoločnosti okolo mužov z koalície áno. Ak totižto nešlo o omyl, išlo o viac ako len demonštráciu neúcty. Išlo o zámer, z ktorého bude niekto profitovať – a obete, to určite nebudú. A tu je možno na mieste porekadlo, akých máš priateľov...

táto kniha má ešte epilóg

Námestia sa plnili od decembra, ľudí pribúdalo, v spoločnosti rástlo odsúdenie a nesúhlas so zmenami, ktoré novela prinesie. Nádeje boli síce trochu abstraktné, no boli mocné a nákazlivé, protestujúci verili, že ešte stále môžu niečo zmeniť. Róbert Fico z roku 2018 je však preč. Nahradila ho nová, horšia verzia. Tento model je arogantnejší, bohorovnejší a ide mu o všetko. Vyhral voľby a on a aj koalícia už tradične zabúdajú na to, že túto krajinu majú spravovať, majú ľudu slúžiť. Oni chcú však vládnuť ako absolutistickí monarchovia rozdávajúci svojim pätolízačom letohrádky a poľovnícke revíre. Touto zmenou dokázali, že môžu naozaj veľa, môžu napáchať na tejto krajine obrovské škody a my, čo sme stáli v uliciach bijúc na poplach, že Slovensko namiesto už tradičnej stagnácie zrazu na plný plyn cúva, sme im úplne ukradnutí. Sú im jedno obete násilných činov, sú im jedno okradnutí a zneužití občania, myslia si, že im patríme a demonštratívne nám chcú ukázať, kde je naše miesto. A síce je to prehraná bitka, ktorá zo slušnej časti tejto krajiny vysala značné množstvo energie, neznamená to, že vojna o budúcnosť Slovenska sa skončila. Nesmieme prepadnúť pocitu, že je koniec, že toto je bodka za právnym štátom. Čakajú nás prezidentské voľby, ktoré môžu byť zlomom v ére šafárenia Ficovej garnitúry. Prezidentské voľby, tak ako tomu bolo aj v nedávnej minulosti, môžu priniesť toľko potrebnú aktívnu protiváhu a odboj voči koaličným plánom na demontáž právneho štátu. Sklamanie a strach, ktoré teraz slušní ľudia cítia, treba pretaviť do motivácie zvoliť si prezidenta, ktorý bude balansovať vyčíňanie vlády a bude tak, ako mu to len právomoci dovolia, presadzovať našu príslušnosť k Európskej únii, NATO a vyspelým krajinám s dôverou v štátne orgány. Ak nás posledné mesiace v niečom povzbudili, tak je to v tom, že máme aj morálne zdatných a odhodlaných politikov – spolupráca opozície na protestoch, ale aj v parlamente vrátila mnohým nádej a dôveru v to, že Slovensko je síce rozdelené na mnohých frontoch, ale v tých najesenciálnejších otázkach vedia aj opozičné strany nájsť spoločnú reč. Dokázali nám, že im záleží na tejto krajine a nielen na vlastnej agende. Koalíciu spája túžba po moci a peniazoch. A do apríla si stále treba opakovať, že túžba nás ostatných po slušnej, spravodlivej a bezpečnej krajine môže nakoniec zvíťaziť.  

gabika Sedmáková je členkou novovzniknutej mladej redakcie .týždňa a študentkou Klasických štúdií a Anglickej literatúry na Trinity College Dublin.

Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.